Priezvisko Sovič si spájajú košickí fanúšikovia najmä s érou Ligy majstrov a bývalým slovenským reprezentantom Miroslavom Sovičom starším. V metropole východu však momentálne píše príbeh nová generácia.
Odchovanec FC Košice Miroslav Sovič mladší má za sebou turbulentnú, no prelomovú sezónu. Na jeseň stál skôr na okraji zostavy, no po príchode trénera Petra Černáka sa stal pevnou súčasťou základnej zostavy žlto-modrých.
Košice napokon predviedli sériu 16 súťažných zápasov bez prehry, ovládli spodnú tabuľku Niké ligy a prebojovali sa do finále Slovnaft Cupu. Ešte pred ním 22-ročný záložník spečatil svoju budúcnosť v materskom klube novým kontraktom do júna 2028.
Pre redakciu Naše Košice poskytol 22-ročný ofenzívny záložník úprimný rozhovor, v ktorom zmapoval uplynulý ročník od úplného dna tabuľky až po finálové emócie v Žiline.
Športový riaditeľ Terry Westley sa po podpise zmluvy vyjadril, že ste prvý na štadióne aj v posilňovni a odchádzate posledný. Čo môžete povedať k vašej mentalite? Posunula vás pracovitosť vpred?
Určite áno. Odmalička som bol vedený rodičmi, hlavne otcom, k tomu, že ak chcem niečo vo futbale dosiahnuť, musím makať. Určite netreba vypúšťať tréning, posilňovňu a v mladšom veku ani školu. Myslím si, že to je kľúčom k úspechu do budúcna.
Novú zmluvu ste podpísali tesne pred finále Slovnaft Cupu. Klub tým vyslal jasný signál, že vám verí bez ohľadu na výsledok finále. Ako ste brali túto dôveru? Bol to skôr stres, alebo motivácia?
Veľmi som sa tešil z toho, že návrh novej zmluvy prišiel zo strany Košíc a že chceli so mnou tú zmluvu predĺžiť ďalej. Bral som to skôr ako motiváciu a snažil som sa ukázať už v pohári. Bohužiaľ, vtedy nám to výsledkovo nevyšlo, ale určite som nepociťoval žiadny stres. Vďaka novej zmluve sa mi vtedy hralo ešte oveľa uvoľnenejšie.
Na konci novembra mali Košice na konte iba sedem bodov a boli na dne tabuľky. V médiách sa otvorene hovorilo o zostupe. Čo sa vtedy odohrávalo v hlave 22-ročného hráča?
Vtedy to bola veľmi ťažká situácia, myslím si, pre všetkých v kabíne, nie len pre mňa. Tým pádom, že som vtedy veľmi nehrával tak ako v druhej polovici sezóny, to bolo o to ťažšie, že som nemohol mužstvu nejak pomôcť na ihrisku dostať sa z toho. Potom prišiel zlom, kedy sme získali prvé body. Určite pomohla aj zmena trénera. Keď prišiel tréner Černák, veľmi nám pomohol. Odvtedy bola aj atmosféra v kabíne lepšia a potom sa to odrazilo na výsledkoch.
Obrat nastal pod vedením trénera Petra Černáka. Po tesnej prehre s Trnavou prišiel zápas v Ružomberku, kde brankár Kevin Dabrowski chytil v 97. minúte penaltu a odštartoval 16-zápasovú sériu bez prehry. Uverili ste vtedy v šatni, že sa karta definitívne obrátila?
Určite áno. Videli sme aj v zápase proti Trnave, že máme navrch. Či už s Trnavou, alebo s Ružomberkom, v oboch zápasoch sme siahali na tri body. Po týchto výkonoch sa atmosféra v šatni trošku vyčistila, mysleli sme oveľa pozitívnejšie a bolo to pre nás ľahšie, keď sme videli, že sa tie výsledky na ihrisku ukazujú. Odvtedy sa nám začalo dariť.
Tréner Černák mal po sezóne úspešnosť vyše 66 percent, čo je druhá najvyššia úspešnosť v lige po Vladimírovi Weissovi staršom. V čom je jeho kúzlo a čo zmenil konkrétne u vás, keďže ste sa stali stabilným členom základu?
Mne určite sadol ako človek. Možno aj tým, že bol prirodzený a ku všetkým v kabíne bol veľmi ľudský. Preukázal mi dôveru a nebol som nejak limitovaný vo svojom výkone. Nelimitoval ma žiadnymi extrémnými taktickými pokynmi. Tú trojičku hore (Miroslav Sovič – Roman Čerepkai – Milan Rehuš, pozn. red.) nechal tvoriť a ukázať kreativitu. Nakoniec to vypálilo tak, že sa nám začalo dariť a začali sme vyhrávať.
Spomenuli ste útočnú trojicu. Súhra Sovič - Čerepkai - Rehuš fungovala výborne. Rozumiete si na trávniku už naslepo preto, že ste kamaráti aj v súkromí?
Určite je to aj tým. Či už na ihrisku, alebo mimo neho, spolu trávime strašne veľa času. Stále, keď sme spolu, je uvoľnená atmosféra. Keď to vieme preniesť na ihrisko, tak sa na to aj dobre díva. Samozrejme, tým, že sme začali vyhrávať, bola tá atmosféra ešte lepšia. Nabrali sme väčšie sebavedomie v zápasoch a už nám to išlo spolu tak nejak samo.
Poďme k Slovnaft Cupu. Vo štvrťfinále ste doma deklasovali Dunajskú Stredu 4:0. Bol to z vášho pohľadu najdominantnejší výkon v sezóne, ktorý vás nasmeroval do finále?
Bol, určite. Myslím si, že to bol na našej pohárovej ceste asi zlomový zápas, pretože Dunajská Streda je tím s veľkou kvalitou, či už individualitami, alebo tímovo. To, že sa nám podarilo vyhrať 4:0, o niečom svedčí a ukazuje, akú formu sme mali. Trošku ma mrzí, že som v tom zápase nehral od začiatku, ale som rád, že sme to zvládli a postúpili do semifinále.
V semifinálovej odvete proti Prešovu prišlo na štadión 9 652 divákov a v predĺžení rozhodol Milan Dimun. Aké emócie prežíva košický odchovanec v takomto zápase?
Skvelé emócie. Priznám sa, že pred tou odvetou som bol aj trošku nervózny. Predsa len sa hralo o postup do finále a stav bol vyrovnaný, nebol to obyčajný zápas. Som rád, že sa nám to podarilo zlomiť na našu stranu, síce až v predĺžení, ale ten zápas bol veľmi vyrovnaný. Emócie po góle Miňa Dimuna boli obrovské na lavičke aj na tribúnach. Tam bolo vidno, že sme všetci spolu v tom zápase. Som rád, že to vypálilo postupom.
Vo finále v Žiline vás hnalo dopredu vyše 2000 košických fanúšikov. Ako sa vám hralo v takejto kulise a čo ste prežívali po záverečnom hvizde priamo pred sektorom hostí?
To bola neskutočná atmosféra, na ktorú asi nezabudnem do konca života. Doteraz si pamätám, keď som vyšiel na rozcvičku a videl všetkých našich fanúšikov v hosťovskom sektore. Pamätám si, ako sa mi na minútu tak silno rozbúšilo srdce, že som myslel, že asi chytím infarkt. To ale po čase prešlo a mňa osobne to vyhecovalo ešte k lepšiemu výkonu. Bolo skvelé, že fanúšikovia fandili 90 minút. Bolo jedno, za akého stavu, proste bolo vidno, že si to užívajú. Akurát nám je ľúto, že sme to dotiahli do finále s neúspešným koncom pre nás. Podpora divákov bola skvelá aj po zápase, kedy nám poďakovali. Sme radi, že mohli absolvovať túto cestu s nami a že sme si to všetci užili.
Pozrime sa na štatistiky mierne kriticky. V lige máte bilanciu 21 zápasov, 2 góly a 2 asistencie. Na jar ste mali veľké množstvo šancí, efektivita mohla byť vyššia...
Nerobím si z toho veľmi ťažkú hlavu. Dôležité je, že som sa do tých šancí dostal. Škoda možno, že som nemal až také šťastie na využitie tých šancí, mohlo to byť krajšie v štatistických údajoch. Ale nevadí. Ten cieľ na jar sme splnili, udržali sme sa v lige a dokonca sme skončili v spodnej šestke na siedmej priečke. Sústredím sa teraz na prípravu a na ďalšiu sezónu. Verím, že mi to začne viac padať.
Darilo sa vám aj v reprezentácii do 21 rokov, kde ste skórovali proti Andorre a asistovali Milanovi Rehušovi v Kazachstane. Čo vám dáva medzinárodná konfrontácia?
Určite je to česť a vždy čakám na nomináciu, verím, že sa v nej objavím. Teším sa na to, že môžem reprezentovať svoju krajinu a takisto na skvelú partiu chlapcov, čo sú tam. Sebavedomie mi to dodáva potom aj v domácej lige na domácich trávnikoch. Predsa len, tie medzištátne zápasy sú o niečom inom a človek môže nabrať skúsenosti.
Máte za sebou šialenú sezónu so záchranou, siedmym miestom a finále pohára. Kam to chce Miro Sovič dotiahnuť v tej nasledujúcej?
Osobne si myslím, že v ďalšej sezóne by sme mohli pomýšľať na vyššie priečky. Určite by som chcel, aby Košice hrali v prvej šestke a nie v tej spodnej. Takisto verím, že sa posuniem herne a výkonnostne aj ja.
Text: Marek Pázsiczký
Foto: Tomáš Cicoň / FC Košice, TASR