Osem bežcov, cesta z Turne nad Bodvou do Košíc a víťaz v čase krátko nad tri hodiny. Tak vyzeral začiatok príbehu, ktorý sa v metropole východu píše už viac ako sto rokov. Maratón prežil vojnu, meniace sa režimy, politické zásahy aj pandémiu koronavírusu. Z pôvodne malej športovej udalosti sa postupne stal sviatok, ktorý na jeden deň mení celé mesto a láka desaťtisíce návštevníkov.
Keď sa na jeseň blíži maratónska nedeľa, ulice obsadia bežci, pri trati sa zhromažďujú diváci a šport sa na niekoľko hodín stáva spoločnou témou aj pre ľudí, ktorí inak s behom veľa spoločného nemajú. Maratón pritom v meste nevznikol ako veľkolepé medzinárodné podujatie. Na štart jeho úvodného ročníka sa 28. októbra 1924 postavilo iba osem pretekárov.
Víťazom sa stal Karel Hálla, muž, ktorého meno dnes pozná málokto. Práve on sa však v roku 1924 zapísal do európskej bežeckej histórie.
Za vznikom pretekov stál novinár a športový funkcionár Béla Braun (Vojtech) Bukovský. „Po návrate z olympijských hier v Paríži ho nadchla atmosféra veľkého športového podujatia, ale najmä samotný maratón. Myšlienku potom priniesol medzi košických športovcov a podarilo sa ju premeniť na skutočnosť,“ vysvetľuje riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru Branislav Koniar.
Už o rok neskôr sa na košickú trať dostali aj zahraniční pretekári a z lokálneho behu sa stal Medzinárodný maratón mieru.
Obdobie rozmachu aj neistoty
Storočná história však nebola rovná trať. Podobne ako samotné Košice, aj maratón prechádzal obdobiami rozmachu, stagnácie a neistoty. „Tú históriu vnímame ako veľmi rozkolísanú. Bolo množstvo veľmi úspešných období a, samozrejme, prišli aj tie kritické, ktoré boli väčšinou spojené so spoločenskými zmenami a s presahmi diania, ktoré sme zažívali,“ hovorí Koniar.
Podujatie vzniklo v období prvej Československej republiky a prežilo aj druhú svetovú vojnu. Keď Košice pripadli horthyovskému Maďarsku, organizačný výbor sa pokúšal tradíciu preniesť do Budapešti. Plán napokon nevyšiel. Tradičný beh sa vracal a menil aj názvy. Raz bol Košickým maratónom, neskôr Slovenským maratónom, Maratónom slobody a napokon získal názov, pod ktorým ho poznáme dnes – Medzinárodný maratón mieru.
Aj povojnové desaťročia boli náročné. Zatiaľ čo v minulosti sa na košickej trati objavovali veľké atletické mená, prišli aj obdobia izolácie a stagnácie. Potom sa však Košice opäť dostali na mapu svetového maratónu.
Famózny Etiópčan
V roku 1961 pritiahol do mesta tisíce ľudí jeden z najväčších atlétov svojej doby. Etiópčan Abebe Bikila, čerstvý olympijský víťaz z Ríma, vyhral maratón na štadióne Lokomotívy. „V uliciach mesta čakali tisíce divákov. Mňa v tej chvíli zaujímalo, či ten Bikila pobeží bosý, tak ako pred rokom, keď vyhral olympiádu v Ríme. On napokon bežal v tretrách. Ten maratón sa mi dostal naozaj pod kožu a drží ma doteraz,“ spomína rozhlasový športový redaktor Jozef Jarkovský, ktorý mal v tom čase iba osem rokov.
Neskôr sa z diváka stal človek priamo spätý s maratónom. Komentoval dianie z trate, spovedal bežcov, stál v cieľovej rovinke a istý čas bol aj členom organizačného výboru. „Boli aj také roky, že sme vysielali v rádiu trojhodinový program a prinášali priebeh celého maratónu. Moja parketa bola vždy v čele pretekov. Bol som na trati a približoval poslucháčom, čo sa tam deje. Ten maratón, jeho priebeh a celú atmosféru som si doslova užíval,“ dopĺňa Jarkovský.
Sám však nikdy nepatril medzi maratóncov. Radšej zostal pri mikrofóne.
Iba osem bežcov a neskôr aj ženy
Z prvých ôsmich pretekárov sa postupne stali tisíce. Za desaťročia sa menila trať, pravidlá, mená víťazov aj samotné mesto. Maratón sa bežal dokonca aj na zasneženej trati. V roku 1980 sa na štarte prvýkrát objavili ženy. Pri päťdesiatom ročníku ich bolo dvadsať.
Ako prvá dobehla do cieľa Šárka Balcárová, mala číslo 224 a po svojom výkone (02:50:15) priznala, že najťažšia bola trať po tridsiatom kilometri. Ženy sa odvtedy stali prirodzenou súčasťou košického maratónu. Rovnako ako ľudia, ktorí sa k nemu vracajú rok čo rok. Peter Polák ich absolvoval desiatky. Patrí medzi členov Diamantovej maratónskej ligy. K behu sa pritom dostal iba náhodou.
„Jeden môj kamarát bežec ma nahovoril, že sa beží Dargov – Košice, 25 kilometrov. Vyskúšal som to a na pódiu som skončil štvrtý. Vyhral som vázičku, ktorú moja svokra zobrala do ruky a pobehala s ňou celý blok a chválila sa, akého má šikovného zaťa,“ spomína Polák.
Vtedy pochopil, že beh môže byť jeho cesta. Prvý maratón odbehol ako 25-ročný. Keďže mal rodinu a zamestnanie, musel tréningy prispôsobiť práci. Behal do roboty aj z roboty. Neskôr si trúfol na päťdesiatky a stovky, absolvoval preteky v zahraničí a dodnes drží slovenský rekord v behu na 12 hodín. Košický maratón sa tak stal aj kronikou ľudí, ktorí sa na ňom stretávajú. Niektorí bojujú o čas, iní o osobný rekord. Ďalší prichádzajú jednoducho preto, aby boli pri tom.
Zradné prvé kilometre
„Celé mesto dostáva novú tvár. Ľudia sú priateľskejší, atmosféra je otvorenejšia a všetci sa v podstate tešia,“ opisuje Jarkovský. Kráľovská disciplína pritom dokáže svojou atmosférou pohltiť aj profesionálov. Vytrvalec Tibor Sahajda, ktorý patril medzi slovenských elitných maratóncov, hovorí, že noc pred pretekmi nemusí vyzerať ideálne. Najdôležitejšie je zostať pokojný.
„Keď sa v piatok na sobotu človek vôbec nevyspí, to je problém. Ale zo soboty na nedeľu, keď človek nespí, je hlavné, že leží. Treba si odpočinúť, aby nohy regenerovali,“ vysvetľuje Sahajda.
Ani dokonalá príprava však nezaručí perfektný výkon. V tom je náročnosť kráľovského behu. „Mal som aj taký maratón, že som ho zvládol bez problémov, ale boli také posledné maratóny, že som ledva dobehol. Alebo som nedobehol vôbec. Človek sa naň musí pripraviť inak ako na kratšie vzdialenosti,“ dodáva Sahajda.
Zradné bývajú úvodné kilometre. Emócie, dav a atmosféra dokážu bežcov strhnúť k tempu, ktoré si telo neskôr vypýta späť. Štart je doslova explóziou emócií. „Na prvých metroch je človek premotivovaný. Veľa ľudí tam ide s obrovskou emóciou, chcú uspieť, zabehnúť osobák. Keď títo bežci vyštartujú, vypália šialeným tempom, no potom dochádza k veľmi rýchlemu prekysleniu organizmu a únave. Človek sa potom môže trápiť celú trať,“ upozorňuje fyzioterapeut Imrich Pástor.
Sviatok športu
Košice však majú oproti mnohým iným maratónom jednu špecifickú výhodu – ľudí. Diváci nie sú iba kulisou. Ich povzbudzovanie je súčasťou samotného výkonu. Košický sprievodca Milan Kolcun si každý rok odbehne aspoň minimaratón. Na výsledky sa pritom príliš nepozerá.
Zaujíma ho zážitok. „Mne sa páči, ako ulice ožijú. Veľmi pekný moment je štart, keď sa zrazu niekoľko tisíc ľudí pohne. Ešte len cupitáme, lebo sme blízko jeden vedľa druhého, a potom už je dôležité neprepáliť úvod a svojím tempom to dobehnúť. A potom príde ten šťastný pocit v cieli,“ opisuje.
Hudba, stanice na občerstvenie, potlesk a ľudia pri trati tak vytvárajú druhú, nemenej dôležitú vrstvu maratónu. Tú, ktorú bežec nezažije na tréningu.
Zvládol aj pandémiu
Košický maratón však v novodobej histórii čelil aj skúške, ktorá nemala nič spoločné s časom ani športovou formou. Počas pandémie koronavírusu v roku 2021 hrozilo, že sa preteky vôbec neuskutočnia. Organizátori museli opakovane meniť podmienky, znižovať počet účastníkov a napokon zabezpečiť testovanie všetkých bežcov tesne pred úvodným výstrelom z pištole. „Pár dní sa bojovalo o to, či maratón bude alebo nebude. Nakoniec sme ho zorganizovali,“ spomína Koniar.
Storočná kontinuita napokon zostala zachovaná. Práve tá je možno jedným z najväčších príbehov známeho športového sviatku. „Nie jednotlivý víťaz, rekord či konkrétny ročník, ale schopnosť podujatia prežiť okolnosti, ktoré sa vždy menili,“ zdôrazňuje Koniar
Posolstvo mieru
Samotné slovo maratón má pôvod v príbehu starom viac ako dve tisícročia. Podľa antickej tradície bežal posol Feidippides z Maratónu do Atén, aby oznámil víťazstvo Grékov nad Peržanmi. Príbeh sa stal základom neskoršej športovej disciplíny, hoci historické pramene nie sú celkom presné.
Historik Patrik Derfiňák upozorňuje, že predstava vyčerpaného posla nesúvisí iba s jediným behom. „Podľa vtedajších prameňov mal pred cestou do Atén v nohách už takmer 500 kilometrov, pretože putoval aj do Sparty. Fyzická zdatnosť ľudí v tomto období bola podstatne väčšia ako u dnešnej populácie a títo bežci dokázali prekonávať naozaj veľké vzdialenosti,“ vysvetľuje akademik.
Jeho vyčerpanie tak mohlo súvisieť skôr s predchádzajúcimi cestami, doručovaním správ a celkovou záťažou ako so samotnou cestou z bojiska.
Košický maratón však dal tomuto starému príbehu vlastný význam. Už jeho názov obsahuje slovo mier a práve tento odkaz sprevádza podujatie desaťročia. V roku 1961 ho po svojom víťazstve v Košiciach pripomenul aj Abebe Bikila. „Šport je obrovskou silou, ktorú je nevyhnutné dať do služieb mieru. Platí to dvojnásobne o maratóne, o kráľovskej disciplíne atletiky,“ zaznelo v dobovom rozhlasovom zázname z úst dvojnásobného olympijského laureáta.
Toto posolstvo dostáva v súčasnosti nový rozmer. Košice ležia neďaleko hraníc s Ukrajinou a vojna sa odohráva približne sto kilometrov od mesta. „Je to veľmi ťaživé pre všetkých. Odkaz priateľstva, tolerancie a porozumenia, ktorý maratón prináša, vojna znehodnocuje a narúša. Vieme, že mnohí bežci z Ukrajiny, ktorí tu každý rok štartovali, sú nasadení na fronte,“ uzatvára Koniar.
Organizátori si preto želajú jediné, aby sa konflikt čo najskôr skončil mierovou cestou. Po viac ako storočí sa tak príbeh vracia k svojim koreňom. K behu, ktorý mal priniesť jasné posolstvo.
V tomto prípade však nejde o správu o víťazstve jednej armády. Košický maratón chce svojím názvom a tradíciou pripomínať opačnú hodnotu, že šport dokáže spájať ľudí aj v čase, keď ich svet rozdeľuje. Aj preto sa na jeho štart každý rok vracajú tí, ktorí chcú prekonať 42 kilometrov a 195 metrov, ako aj tí, ktorí chcú jednoducho stáť pri trati a byť súčasťou košického sviatku.
Osem odvážlivcov z prvého ročníka je už dávno minulosťou. Ich beh však pokračuje.
text: Lukáš Mano
foto: kosicemarathon.com
