O najväčšie prekvapenie košického maratónu sa postaral Jakub Jenčuš. Iba 25-ročný Košičan, ktorý primárne drží v rukách riadidlá bicykla, vypálil rybník všetkým slovenským vytrvalcom.
Na Medzinárodnom maratóne mieru so skvelým časom 1:08:51 si dobehol po titul majstra Slovenska v polmaratóne, pričom v záverečných kilometroch nechal za sebou aj svoj veľký vzor a päťnásobného šampióna Tibora Sahajdu.
Študent fyzioterapie na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika nám v rozhovore priblížil svoje športové začiatky, bláznivý priebeh pretekov na domácej trati aj spoluprácu s olympionikom Richardom Vargom.
Ľudia ťa registrujú z bicykla a po nedeli už aj ako vytrvalca. Málokto však vie, že ešte pred atletikou či triatlonom si začínal v bazéne. Tvoj bratranec nám prezradil, že prvým športom bolo plávanie. Aké boli tvoje športové začiatky?
Moje začiatky so športom siahajú veľmi ďaleko. Ešte predtým, ako som išiel do prvej triedy na základnú školu, ma mamka prihlásila na plavecký krúžok na ZŠ Trebišovská 10. Tam bola plaváreň a neskôr som na túto školu nastúpil aj do triedy. Boli tam skvelé možnosti na športovanie - plaváreň aj atletický ovál.
Hlavne som tam však mohol vybiť veľké množstvo energie, keďže som bol od malička veľmi neposedný chlapec. Prešiel som si takmer všetkými kolektívnymi športami, no tam som sa necítil úplne doma. Viac mi vyhovovali individuálne športy, kde sa spolieham sám na seba.
Takže základom bolo plávanie a atletika?
Presne tak. Plávanie som robil aj súťažne a celkom sa mi darilo. Od tretieho ročníka som sa začal venovať atletike s pánom trénerom Dušanom Veľkým. V tom čase bol môj brat o štyri roky starší a jazdil cyklistiku, tak ma rodičia prihlásili aj na cyklistické preteky.
Keď som mal asi 12 rokov, rozhodol som sa už výhradne pre cyklistiku. Pre môjho trénera atletiky to bolo smutné a veľakrát ma presviedčal, aby som zostal. Ja som mu stále vravel: „Nebojte sa, tréner, ja sa k behu ešte vrátim.“
A ten sľub si splnil práve na nedávnom maratóne v Košiciach…
Áno, a je to pre mňa obrovské zadosťučinenie a návrat v čase. Dušan Veľký bol totiž na maratóne ako rozhodca a bol priamo pri tom. Veľmi sme sa spolu tešili, že sa mi pri návrate k behu podaril takýto úspech.
Jedným slovom sa tvoje športové základy dajú opísať ako všestrannosť. Vnímaš, že z nej ťažíš aj dnes?
Presne tak. Každému, kto sa ma pýta na začiatky detí v športe, hovorím jedno: v mladom veku je prvoradá všestrannosť. Dieťa by sa malo čo najmenej špecializovať na jeden konkrétny šport, pretože motorické učenie a pohyby sa vtedy osvojujú najľahšie.
Mne dal každý šport niečo špecifické. Pri plávaní sa rozvíja vrchná časť tela a správne dýchanie, čo som neskôr využil v cyklistike pri špurtoch, lebo som mal silné ruky. Beh mi zase zlepšil držanie tela. Bicykel je totiž jednostranná záťaž, pri ktorej trpí chrbát. Všetko sa to kombinuje a je to niečo, čo ma odlišuje od ostatných cyklistov a ťažím z toho vo všetkých športoch.
Všetky tvoje obľúbené disciplíny spája vytrvalosť. Našiel si si k nej vzťah už ako dieťa?
Áno. Už v mladosti bolo zjavné, že na 60-metrovom šprinte nevynikám. Oveľa viac mi sedela 800-metrová trať, ktorá sa v mládežníckych kategóriách považuje už za vytrvaleckú. Výber dlhších disciplín tak bol prirodzený. Hlavne som bol dieťa, ktoré sa rado hýbalo dlho. Nemal som problém zvládať objemové tréningy na bicykli, v bazéne ani v teniskách, bola to súčasť mňa od malička.
Od krízy na Moyzesovej po senzačný záver
Poďme k samotnému polmaratónu. Na 14. kilometri ti Tibor Sahajda odskočil, no napokon si predviedol skvelý finiš. Kde sa v tebe vzala sila na takýto silný záver?
Štartoval som z prvej rady, aby som sa vyhol kolíziám, tak som po výstrele vyšprintoval. Po nejakých 300 metroch na Hlavnej ulici som sa ocitol na čele úplne sám. Chvíľu som mal až pocit, či sa vôbec odštartovalo, lebo som okolo seba nikde nevidel Tibora.
Prvé tri kilometre som bežal sám, potom ma dobehol maďarský pretekár Vitárius Bence aj Tibor. Na hodinkách som mal tempo 3:09 min/km a cítil som sa super, hoci s trénerom som bol dohodnutý na tempo 3:15 min/km. Neskôr som musel zvoľniť, lebo som sa bál, či som to neprepálil.
Dával si si počas krízy na trati postupné ciele?
Keď ma okolo štvrtého kilometra dobehli, hovoril som si, že sa ich skúsim udržať čo najdlhšie. Na siedmom kilometri som mal rodinu a kamarátov, tak som si povedal, že vydržím k nim, aby ma videli vpredu, a potom možno vystúpim. Na siedmom kilometri som si zasa povedal, že potiahnem do desiateho. Vôbec som však nebol v hlave nastavený tak, že idem Tibora v závere prešprintovať.
Boli sme za ním a na 14. kilometri sa nám odpútal na nejakých 15 až 20 sekúnd. Zostal som sám s maďarským vytrvalcom a začínal som dosť trpieť. V duchu som sa dokonca obával, či z toho bude vôbec medaila.
Kde sa preteky zlomili vo tvoj prospech?
Na 17. kilometri pred Moyzesovou ulicou bola občerstvovacia stanica. Vzal som si viac vôd, olial som sa, no stratil som asi dve sekundy na maďarského pretekára a trochu som sa zlomil. Odišiel mi a zostal som štyri kilometre pred cieľom osamotený. Neobzeral som sa, nevedel som, aký mám náskok, chcel som sa len čo najskôr dostať do cieľa.
Na Moyzesovej ulici ma však opäť hnali kamaráti pri trati dopredu, tak som držal tempo 3:15 min/km. Zrazu som videl, že maďarský pretekár sa dostal pred Tibora Sahajdu. Napadlo mi, že Tibor má krízu, ale stále som nemyslel na to, že by som sa naňho mohol dotiahnuť.
Ako vyzerali záverečné momenty, kedy si ho dobehol?
Zmenilo sa to na Watsonovej ulici, kde som výrazne sťahoval stratu. Predposledný, 19. kilometer, som bežal v tempe 3:12 min/km a tam som z jeho náskoku ukrojil najviac. Priblížil som sa mu na šesť sekúnd. Keď sme odbočili na posledný kilometer a pol na Hlavnú ulicu, docvakol som ho. Vtedy mi prvýkrát za celé preteky napadlo, že môžem vyhrať a byť majstrom Slovenska. Dostal som sa pred neho. Tibor pre mňa vždy obrovský vzor, tak som ho v tej chvíli len potiahol slovami: „Poďme!“
Videl som, že mám náskok asi dva metre, tak som posledný kilometer napálil čo to dá. Neobzrel som sa, až na cieľovej rovinke. V cieli som bol v obrovskom šoku a asi najviac vyčerpaný v celom živote.
Srdcovka v rodnom meste
Mnohí vytrvalci hovoria o jedinečnej atmosfére košického maratónu. Aké to bolo pre teba ako rodáka z Košíc?
Pre mňa ako Košičana je to obrovská srdcovka a preteky splnili všetky moje očakávania. Prirovnal by som to k zážitkom z majstrovstiev sveta v horskej cyklistike, kde bolo na štvorkilometrovej trati 20-tisíc divákov a nepočul som ani vlastný dych. To isté sa mi vrátilo doma. Zažiť to v rodnom meste je zážitok na celý život. Správ a pozornosti, čo som dostal za posledné dni, bolo neuveriteľne veľa.
Oproti minulému roku si si osobné maximum v Košiciach zlepšil o viac ako tri minúty. Čo stojí za takýmto obrovským skokom?
Najväčšiu zásluhu na tom má môj nový tréner Richard Varga, bývalý profesionálny triatlonista a dvojnásobný olympionik. Oslovil som ho minulú zimu a od začiatku tohto roka spolupracujeme. Sadli sme si aj ľudsky a ten progres je zjavný. Tréningy sme nastavili tak, aby som to stíhal aj so školou, keďže v Košiciach na UPJŠ končím magisterské štúdium v odbore fyzioterapia. Na sústredeniach v Bratislave sa zameriavame hlavne na plávanie a beh, no Richard mi zastrešuje a riadi aj cyklistiku. Toto bol pre mňa obrovský impulz k zlepšeniu.
Aké sú tvoje najbližšie športové plány?
O mesiac, 17. novembra, ma čakajú majstrovstvá sveta v horskom triatlone v Abú Zabí, kam som sa nominoval vďaka titulu z MSR a výhre na medzinárodných pretekoch v Rakúsku. Všetky tréningy pred polmaratónom však smerovali k nedeľnému štartu.
Tento košický výsledok určite prehodnotí môj pohľad na ďalší rok, pretože viacero ľudí z atletiky mi povedalo, že s takýmto časom mám zaujímavý bežecký potenciál. Cez zimu zapracujeme na behu aj plávaní a v Abú Zabí by som chcel zabojovať o elitnú desiatku, možno aj o medailu.
Text: Marek Pázsiczký
Foto: altetika.sk, Slovenský zväz cyklistiky, osobný archív respondenta
