Opustiť násilného partnera patrí k najťažším rozhodnutiam v živote týraných žien. Ak nemajú kam ísť, pomoc nachádzajú v bezpečných domoch a krízových centrách. Hoci ich cieľom je čo najskôr začať nový život, cesta k samostatnému bývaniu býva dlhá a komplikovaná. 

Nikol, ktorá našla útočisko v bezpečnom dome občianskeho združenia MyMamy, súhlasila s rozhovorom pod podmienkou zachovania anonymity. (Meno bolo zmenené z dôvodu ochrany respondentky – pozn. red.). Spomína, že jej manžel ju najprv týral psychicky.

„Začalo sa to nadávkami. Stále som bola z niečoho vinná, všetko, čo som robila, bolo podľa neho zlé. Potom začal piť a brať drogy, čo situáciu ešte zhoršilo,“ opisuje Nikol. 

Neskôr prišli aj prvé fyzické útoky. „Prvýkrát ma udrel päsťou do pravej časti hlavy. Vtedy som ešte dúfala, že sa to nebude opakovať. Ospravedlňoval sa a tvrdil, že sa to už nikdy nestane. Lenže po niekoľkých týždňoch sa násilie vrátilo a bolo čoraz horšie. Dával mi facky, udieral ma päsťou do ramena a chytal ma pod krk,“ vysvetľuje Nikol. 

Strach o život 

Najťažší okamih prišiel minulú jeseň. O násilí dovtedy nikomu nepovedala, pretože sa manžela bála. Každý deň sa jej vyhrážal smrťou.

„V noci ma zobudil, začal sa hádať, udrel ma a dusil. Vtedy som začala kričať a uvedomila som si, že ak neodídem, skončím buď na cintoríne, alebo v nemocnici,“ spomína Nikol. Spolu s dvoma deťmi napokon odišla do bezpečného domu, a až tu všetko oznámila polícii. Jej dnes už bývalého manžela zadržali a súd ho poslal na päť mesiacov do väzenia. 

Nepríjemným prekvapením však bolo jeho prepustenie, ktoré ešte znásobila nedávna vražda učiteľky Zuzany z Gelnice. „Že je manžel na slobode, som sa dozvedela od známych. Oficiálne mi to oznámili až po jedenástich dňoch, hoci som dvakrát žiadala, aby ma informovali okamžite. Bola som rozhorčená, pretože som sa potrebovala pripraviť a chrániť,“ hovorí Nikol. 

Nový začiatok 

V bezpečnom dome našla pokoj aj jej rodina. Staršia dcéra odchod od otca privítala okamžite, mladší syn spočiatku nechcel, aby sa rodičia rozviedli. Postupne však pochopil, že život bez hádok a strachu je pre všetkých lepší. 

„Máme tu vlastný byt, kuchynku aj kúpeľňu. Deti majú pokoj, nikto nekričí, nikto sa neháda. Zo začiatku som sa síce v noci ešte budila a bála sa, ale časom to bolo lepšie. Som veľmi vďačná, že som dostala možnosť odísť od takého človeka,“ hodnotí Nikol. 

Okrem bývania tu ona a ostatné ženy dostávajú potravinovú pomoc, psychologické poradenstvo aj právne služby. „Myslím, že každá žena, ktorá odíde od agresora, potrebuje presne takúto podporu,“ tvrdí Nikol.

Miesta ubúda 

Bezpečný dom MyMamy má kapacitu 35 klientov v jedenástich samostatných bytoch. Podľa programovej riaditeľky Apolónie Sejkovej je však záujem o ich služby čoraz vyšší.

„Kedysi sa stávalo, že sme mali aj voľné kapacity. Dnes je to skôr tak, že máme čakací zoznam. Je za tým aj zhoršujúca ekonomická situácia. Ženy, ktoré si ešte pred pár rokmi dokázali zaplatiť podnájom, si ho dnes pre rast cien bývania už často dovoliť nemôžu,“ vysvetľuje Sejková. 

V zariadení môžu zostať tak dlho, ako si to situácia vyžaduje, cieľom však nie je dlhodobé bývanie. „Z praxe vieme, že ak žena zostane dlhšie ako rok, postupne stráca motiváciu posunúť sa ďalej. Preto sa ju snažíme podporovať tak, aby sa čo najskôr postavila na vlastné nohy,“ dodáva Sejková. 

Zákaz priblíženia 

Aj keď väčšina klientok časom odchádza do vlastného bývania, práve tento krok býva psychicky najnáročnejší. Nikol priznáva, že sa budúcnosti stále obáva.  „Tu sme v bezpečí. Je tu oplotený areál, kamery aj nočná služba. Keď budem bývať v podnájme, budem mať ešte väčší strach. Exmanžel mi stále píše, že ma nenechá a že budeme spolu, či chcem alebo nie. Chcem preto dosiahnuť zákaz priblíženia, aby pochopil, že už niet cesty späť,“ hovorí Nikol. 

Napriek obavám verí, že sa jej podarí začať nový život. Po predaji spoločného domu chce s deťmi, ktoré styk s násilníckym otcom vytrvalo odmietajú, začať odznova. 

Pomoc rodinám 

Dočasné útočisko poskytuje aj Krízové centrum pre matky s deťmi v Košickej Novej Vsi, ktoré prevádzkuje Arcidiecézna charita. Je určené rodinám, ktoré prišli o bývanie alebo sa ocitli v inej životnej kríze. 

„Mnohým sa podarí nájsť si vlastnú strechu nad hlavou alebo sa dostanú do systému sociálneho bývania. Úspešnosť závisí od ich konkrétnej situácie, no pomoc by mala byť čo najkratšia,“ vysvetľuje hovorkyňa Charity Silvia Hrabčáková. 

V zariadení s kapacitou približne 120 ľudí tvoria viac ako polovicu deti. Okrem bývania tu funguje aj dobrovoľnícky program zameraný na doučovanie a mentoring.  „Pre mnohé z nich je už len vlastná posteľ, teplé jedlo a pocit bezpečia niečím, čo predtým dlho nezažili,“ uzatvára Hrabčáková.

Pochod v Košiciach 

V Košiciach sa konal 7. júla aj pochod na podporu obetí domáceho násilia, ženy žiadali lepšiu ochranu od štátu. Verejné zhromaždenie bolo podporou pre obete domáceho násilia a apelom na konkrétne systémové zmeny v ich ochrane.

„Chceme, aby sa žiadna žena nebála požiadať o pomoc. Aby domáce násilie – medzi partnermi či medzi rodičmi a deťmi – prestalo byť bagatelizované a stalo sa tým, čím v slušnej spoločnosti má byť: úplne neprijateľným,“ uviedla organizátorka Jana Karabinoš Fignárová.

text: Lukáš Mano

ilustračné foto: magnific.com