Portál Naše Košice priniesol na deň výročia SNP 29. augusta článok o historickom objave vily na Jesenského ulici 28, ktorá kedysi patrila dejateľovi SNP Jozefovi Stykovi. Do redakcie sa nám ozvala jeho priama príbuzná Andrea Ondrušová, aby upravila informácie o dedení vily, ktorými disponovali pamiatkari. Pri tejto príležitosti prinášame komplexnejší pohľad do života Jozefa Styka od jeho priamej príbuznej.
Z vizionára pacientom
Jozef Juraj Styk vybudoval elektrárne na východnom Slovensku a stál pri zrode košického Vládneho programu. Keď však v roku 1965 zomrel v psychiatrickej liečebni v Sučanoch, nepatrilo mu nič okrem oblečenia, ktoré mal na sebe. Jeho praneter Andrea Ondrušová uviedla historické fakty na pravú mieru a priblížila skutočný rozmer perzekúcií, ktorým čelil on aj jeho súrodenci.
Krásne časy na Severe
Reprezentatívnu vilu na košickom Severe, ktorú verejnosť pozná ako Vilu Caruso, kúpil Jozef Juraj Styk so svojou manželkou Emíliou (v rodine prezývanou Milka) v máji 1935. Jozef bol podľa rodinných spomienok nielen inteligentný a sebavedomý muž, ale predovšetkým dobrý a pracovitý človek, ktorý miloval Košice.
S manželkou boli síce bezdetní, ale o to bližší vzťah mali k dcéram Jozefovho brata Mikuláša - Zorke, Sašenke a Ivici. Rodina vilu využívala do začiatku 50. rokov, potom ju štát zhabal.
Desať rokov ťažkých prác
Po roku 1948 sa Jozef Juraj Styk stal politickým väzňom. Po vykonštruovanom procese ho odsúdili na desať rokov, ktoré si odsedel do posledného dňa v Leopoldove, kde bol nasadený na ťažkú prácu v hore.
„Jozef bol človek, ktorý celý život pracoval, bol verejne činný a veľmi aktívny. Zrazu ho úplne odstavili od spoločenského a pracovného života. Prišiel o majetok, nehnuteľnosti a prakticky o všetko, čo si poctivo vybudoval,“ hovorí Ondrušová k uväzneniu. Režim chcel takýmto zaobchádzaním zlikvidovať nepohodlných jednotlivcov. „Presne toto chceli docieliť – zlomiť silného človeka. A aj zlomili,“ konštatuje.
Celú rodina bola nepohodlná
Väznenie a perzekúcie zasiahli aj Jozefových súrodencov. Brat Aurel, novinár a účastník Slovenského národného povstania, skončil rovnako za mrežami, podobne ako sestra Hana Styková, herečka Slovenského národného divadla.
Ďalší brat Mikuláš, významný košický advokát, síce uväznený nebol, no štát mu zakázal vykonávať právnickú prax. Úrady mu zobrali majetok a z rodinného domu na Jiskrovej ulici v Košiciach ho prinútili vysťahovať sa do starého, plesnivého domu v Gelnici.
Na slobode bez blízkych
Keď sa Jozef Styk po desiatich rokoch vrátil na slobodu, musel čeliť stratám v úzkom rodinnom kruhu. Ešte počas jeho uväznenia, v roku 1956, zomrela na leukémiu jeho iba 16-ročná neter Sašenka. V rokoch 1958 a 1959, bezprostredne po jeho prepustení, zomrel jeho otec Aurel a následne aj manželka Emília.
Zdravotne a psychicky vyčerpaný muž strávil posledné obdobie života na psychiatrii v Sučanoch. Zomrel v auguste 1965 na zlyhanie srdca a pochovaný je v rodinnej hrobke v Dolnom Kubíne.
Smutná dohra pre košickú vilu
Smutný je aj príbeh samotnej košickej nehnuteľnosti. Reštitučné procesy ju v roku 1991 vrátili do rúk rodiny, konkrétne neteriam Zore a Ivici. Pôvodné informácie pamiatkarov o tom, že budovu reštituovala manželka Jozefovho brata a reštauráciu založili priamo Jozefove netere a synovci, tak pani Ondrušová spresňuje: „Moja stará mama Zorka potom vilu odovzdala svojim trom deťom – Karolovi, Rudolfovi a Zorke. Práve oni v roku 1992 vo vile založili reštauráciu Caruso.“
V roku 1995 rodina objekt predala bývalej Miss Andrei Tatarkovej. Následné stavebné úpravy, pre ktoré budova stratila štatút pamiatky, niesli pôvodní majitelia ťažko. „Po tomto rozhodnutí už moja stará mamka nikdy nechcela komentovať jej ďalší osud ani rekonštrukciu vily. Pre našu rodinu to totiž nebola len nehnuteľnosť, ale miesto, ktoré bolo späté s našou rodinnou históriou a s Jozefom Jurajom Stykom,“ dodáva Ondrušová.
Listy z Leopoldova ako rodinné dedičstvo
História rodiny sa zachovala predovšetkým vďaka neteri Jozefa Styka Zore Šedivej, ktorá pamäť na predkov odovzdávala ďalším generáciám. Keď pred desiatimi rokmi zomrela, príbuzní v jej pozostalosti objavili dlhodobo uschovanú korešpondenciu, vrátane listov, ktoré písal Jozef Styk z väzenia v Leopoldove.
„Keď som ich začala čítať, mala som pocit, akoby som zrazu otvorila dvere do ich života. Objavila som v nich strach, plač, bolesť, ale zároveň obrovskú lásku, vzájomnú súdržnosť, odvahu a nádej,“ opisuje Andrea Ondrušová. Tieto dokumenty dnes pre rodinu predstavujú jedinú hmatateľnú pamiatku na človeka, ktorého štát obral o všetko materiálne. „Zanechala nám po našich predkoch obrovské bohatstvo. Nie materiálne, ale predovšetkým kultúrne, historické a rodinné,“ uzatvára.
text: Monika Ištvánová
foto: archív Andrea Ondrušová
