Po náročnom dopoludňajšom tréningu a spoločnom tímovom obede sme sa stretli v reštaurácii priamo v Košickej futbalovej aréne. Ako býva u brankára FC Košice Matúša Kiru zvykom, na rozhovor prišiel s úsmevom a výbornou náladou.
Počas trojtýždňovej reprezentačnej pauzy sme sa s 31-ročným košickým rodákom pozreli na aktuálne dianie v klube. Po odchode Kevina Dabrowského, s ktorým tvoril rovnocennú dvojicu, zostala ťarcha brankárskej zodpovednosti na ramenách najdlhšie slúžiaceho hráča žlto-modrej šatne.
V exkluzívnom rozhovore pre Naše Košice otvorene zhodnotil prvú časť sezóny, opísal spoluprácu s talentovaným Filipom Kalaninom a prezradil aj to, či už s klubom rokuje o novej zmluve.
Až na jednu sezónu strávenú v Zlatých Moravciach si v Košiciach už svoju šiestu sezónu a zažil si tu ešte druholigové časy. V čom je pre teba košická šatňa a celý klub špecifický?
Jedným z hlavných dôvodov, prečo mi klub tak prirástol k srdcu, je to, že som sa v Košiciach narodil. Všade síce píšu, že som rodák z Kolonice alebo Sniny, no pravda je taká, že som sa narodil tu. Paradoxne, už aj obaja moji synovia sa narodili v Košiciach. S FC Košice som zažil naozaj veľa, lepšie aj horšie časy. Pamätám si sériu desiatich prehier v rade, boj o záchranu do posledného kola, ale aj postup do prvej šestky či finále pohára. Presne viem, ako tie príjemné aj nepríjemné situácie chutili.
Košický divák je náročný, no čo sa týka kabíny, máme tu výborný kolektív. Som tu síce najdlhšie slúžiacim hráčom, ale do práce sa stále teším. Sme tu naozaj dobrý kolektív. Keď príde niekto nový a je to normálny chlapec, šatňa ho hneď vezme medzi seba.
V drese FC Košice máš na konte vyše 100 súťažných zápasov a takmer 40 čistých kont. Vnímaš to len ako štatistiku, alebo cítiš, že sa postupne zapisuješ do novodobej histórie klubu?
S Dávidom Gallovičom a Maťom Jakubekom sme tu asi najdlhšie, pričom „Gallo“ je môj najlepší kamarát v šatni a prežili sme tu spolu naozaj všetko.
Tým číslam však neprikladám zvláštnu váhu a na štatistiky sa veľmi nepozerám, je mi to v podstate jedno. Som tu jednoducho šťastný, snažím sa odviesť pre klub maximum a pomáhať mladším chlapcom či nováčikom, aby rýchlo zapadli. Základom je, aby v kabíne fungovala zdravá konkurencia a dobré vzťahy.
S klubom si si preskákal všetko od druhej ligy až po Niké ligu. V čom vidíš najväčší posun FC Košice za ten čas?
Košice sú ako druhé najväčšie mesto na Slovensku obrovský pojem. Veľa ľudí si spája futbal s bývalým MFK Košice a ich víťazstvom v pohári, no z môjho pohľadu ide o dva úplne rozdielne kluby. V druhej lige sme boli najväčším favoritom na postup, no naučiť sa vyhrávať každý týždeň nebolo jednoduché. Keď sa nám to podarilo, zistili sme, aký veľký rozdiel je medzi prvou a druhou ligou.
Vytvára sa tu niečo nové, ale vždy budem tvrdiť jedno: keď zasadíte strom, nebude vám rodiť ovocie za rok ani za dva. Všetko potrebuje svoj čas. Zázemie na to máme, ale nedá sa to urobiť zo dňa na deň. Niektoré tímy sa v lige budujú dlhodobo a my sa na ich úroveň musíme dostať rovnako poctivou, dlhodobou prácou.
Na farbe kopačiek nezáleží
O brankároch sa často hovorí, že žijú v vlastnom svete a držia sa špecifických rituálov. Ako to máš ty? Cítiš sa byť v tomto smere iný, alebo máš pred zápasom niečo, bez čoho na trávnik nenastúpiš?
Rituály nemám. Rešpektujem poverčivých ľudí, ale nemám rád, keď to niekto prenáša na druhých. Už veľakrát mi niekto vravel, že som minulý týždeň chytal v iných kopačkách a vyhralo sa. Pre mňa sú to však stále len kopačky. Som zástancom toho, že prvoradá je príprava. Je jedno, či chytáte v čiernom alebo zelenom drese, alebo ako sa cítite na rozcvičke. Niekedy je paradoxne výborný zápas práve vtedy, keď sa pred ním cítite zle. Poverčivosti sa stránim a na každý zápas sa pripravujem rovnako.
A či majú brankári iný svet? Niečo na tom bude, veď prídete na štadión a z jedenástich hráčov je desať oblečených rovnako a jeden inak. Či som sám špecifický, to by museli povedať chlapci v šatni, no nepociťujem, že by som bol nejaký uletený.
Máš 31 rokov, čo sa považuje za ideálny športový vek s množstvom skúseností. Cítiš sa aktuálne na fyzickom aj mentálnom vrchole?
V športe sa človek učí neustále, každý zápas vás niečo nové naučí. Sám si neviem určiť hranicu, kde je môj limit a či som práve teraz na vrchole. Niektorí brankári chytajú do 38 či 40 rokov, iní končia skôr. Som vďačný, že môžem hrať bez vážnejších zranení a cítim sa fajn. I keď si už vek trochu pociťujem. Pri mladších spoluhráčoch vidím, že to už nie je úplne „fresh“, no rozhodne nevravím, že by som na nich nestačil.
Po odchode Kevina Dąbrowského sa očakáva, že budeš jednotkou. Vyhovuje ti táto rola, alebo vyhľadávaš skôr tlak a konkurenciu?
Možno sa mnohí budú čudovať, ale mne osobne viac sedí, keď mám vedľa seba silnú konkurenciu. Uvedomil som si to napríklad v období, keď tu bol Dávid Šípoš. Keď máte dobrú konkurenciu, je to o mnohokrát lepšie. Pre klub je kľúčové mať stabilných brankárov, ktorí tlačia jeden druhého k lepším výkonom. Či už na ihrisku stojím ja alebo niekto iný, vždy robím a budem robiť veci na 100 percent. V mojom prístupe sa nič nemení bez ohľadu na to, či tu Kevin je, alebo nie je.
Dvojicu s tebou teraz tvorí 17-ročný talentovaný Filip Kalanin, ktorý už ukázal svetlé momenty. Aká je vaša spolupráca a ako by si ho zhodnotil ako spoluhráča?
Budem naňho zo začiatku trochu kritický. Po prvých dvoch zápasoch v lige mu trochu „uleteli muchy“, čo je však v jeho veku pochopiteľné. Snažili sme sa mu všetci pomôcť, pretože sa po prvých dueloch už videl v bráne každý týždeň. Každý brankár mi dá za pravdu, že mladý chalan sa potrebuje najprv vychytať a získať skúsenosti.
Spolu s trénerom brankárov Jakubom Kovalíkom sa ho snažíme viesť k tomu, aby na sebe neustále pracoval. Šanca určite príde, pretože Filip má talent, čo potvrdil v lige aj v pohári. Množstvo vecí mu nemožno odoprieť a môže z neho byť veľmi zaujímavý brankár. Zároveň musím vyzdvihnúť, že napriek svojmu veku je na tréningoch výborným sparing partnerom.
Najviac ho mrzí domáca remíza
Po prvej časti sezóny máte na konte tri výhry, tri remízy a dve prehry. Ako hodnotíš vstup do sezóny a mrzia stratené body z dobre rozohraných zápasov s Trenčínom či Podbrezovou?
Najviac zo všetkého ma mrzí domáca remíza 3:3 s Trenčínom. Vedeli sme síce aj v iných zápasoch o náskok prísť, no duel s Trenčínom bol plne v našej réžii a nezvládli sme ho. Dokonca sme museli v závere vyrovnávať z 2:3, čiže súper bol blízko k výhre.
V Podbrezovej sme hrali s červenou kartou, no tam ma výsledok mrzí tiež. Keby sme mali v tabuľke čo i len o tie dva body viac, vládla by v tíme podstatne väčšia spokojnosť.
Úvod ročníka sprevádzal vyšší počet inkasovaných gólov, no v posledných domácich zápasoch sa vám darí zadné vrátka zatvárať. Súvisí to aj s príchodom skúseného anglického stopéra Taylora Moora?
Trochu sa nad tým pousmejem, pretože naše zápasy musia divákov baviť. Prvý zápas 4:4, potom 3:3, v Trnave 2:5. Gólov padá naozaj veľa, škoda len, že aj do našej siete.
Defenzívu sme vystužili príchodom Taylora Moora, ktorý medzi nás zapadol výborne a snažíme sa mu vytvoriť čo najlepšie prostredie. Sme radi, že po výbuchu v Trnave sme dokázali doma zvíťaziť s čistým kontom. Vždy si však hovorím, že či prehráte 0:1 alebo 2:5, stále je to prehra. Dôležitá bola naša reakcia po Trnave. Pozeráme sa už len dopredu, minulosť nevrátime ani nezmeníme.
Ako vyzerá tréningový proces počas nezvyčajne dlhej reprezentačnej pauzy?
Je skvelé, že sme pred touto pauzou dokázali vyhrať, vďaka čomu sa počas týždňov pracuje omnoho lepšie. Na druhej strane je nás v kabíne pomerne málo, keďže máme dosť reprezentantov. Býva nás na tréningoch okolo dvanásť, čomu sa musel prispôsobiť aj program. Trochu sme si oddýchli a nabehli do tréningového mikrocyklu. Hoci káder nie je kompletný a chlapci sa budú vracať postupne, už sme trénovali v podobnom režime ako počas klasického ligového týždňa.
Aké sú klubové ciele do zvyšku jesennej časti? Rezonuje v šatni prioritne priamy postup do prvej šestky?
Dali sme si za cieľ byť lepší ako minulý rok, takže po prvej šestke rozhodne poškuľujeme. Až 22. kolo však definitívne ukáže, na čom sme. Musíme ísť krok po kroku, zápas od zápasu a zbierať body, aby sme sa k tomuto cieľu čo najviac priblížili.
Čo bude po aktuálnej sezóne?
Po aktuálnej sezóne ti v Košiciach končí zmluva. Prebiehajú už rokovania o jej predĺžení?
(úsmev) Toto je veľmi dobrá otázka, no odpovedať na ňu musí skôr manažmentu klubu a športový riaditeľ.
S akým osobným cieľom vstúpiš do zvyšku sezóny?
Mám jediný cieľ. Byť hlavne zdravý, odchytať čo najviac zápasov a svojimi výkonmi pomôcť tímu.
Nezáleží na tom, či budem v bráne stáť ja, Filip alebo niekto nový. Klubu chcem odovzdať všetku svoju energiu, čas a chuť, aby sme napredovali. Prajem si, aby sa nám darilo a ročník dopadol presne podľa našich predstáv.
Text: Marek Pázsiczký
Foto: FC Košice - Tomáš Cicoň
