Postrehy Košičana o Košiciach a o svete, ktorý sa okolo nich točí
Košičan sa za svoj život nacestoval do Bratislavy toľko, že by pokojne mohol dostať titul zaslúžilého cestovateľa. Niektorí dokonca poznajú diaľnicu D1 lepšie ako vlastnú ulicu. A železničné stanice od Košíc po Bratislavu by vedeli vymenovať Košičania aj zo sna. Pravda, pokiaľ ich vlak práve nemal meškanie. Vtedy vám vysype celú sériu nadávok, železničných vtipov a ospravedlneniek, pre ktoré na druhý koniec Slovenska nepricestoval včas.
Roky sa Košičania sťažovali, že porady v Bratislave sa začínajú už o pol deviatej ráno. Považovali to za nespravodlivé, nekorektné, ba priam za diskrimináciu východného Slovenska. Ale vždy prišli načas. Aj keby mali vstávať o druhej ráno. A tak o tretej pekne poslušne vyrážali dlhé roky svojim súkromným autom (služobné bolo vždy obsadené) na cestu severnou alebo južnou trasou, podľa toho, či práve mali dobrú kávu na pumpe v Štrbe, alebo Rimavskej Sobote.
Pokorne si sadali aj do vagónov slovenského náhodného dopravcu, kde do poslednej chvíle vždy verili, že vlak príde do cieľa načas. Zato západniari: Ho – ho – hó! To už bola iná káva, iná kasta. Najmä vo chvíli, keď sa z času na čas mali konať nejaké porady aj v košických filiálkach. V takom prípade sa ich začiatok posúval minimálne na pol jedenástu. Hlavná vec, aby sa šéfkovia a referenti z hlavnej dediny nemuseli od rána znervózňovať na prepchatých cestách alebo sa vydať napospas nášmu náhodnému železničnému dopravcovi.
Lenže časy sa menia a náš minister dopravy si na začiatku politickej kariéry vzal do hlavy, že výrazne zmierni pnutie medzi východom a západom. Najmä v oblasti dopravnej diskriminácie. Nie že by urýchlil dostavbu 20 rokov meškajúcej diaľnice medzi oboma metropolami, to nie, ale Košičanom dal na narodeniny malé, ale účelné krídla od ružovej nízkonákladovky. A tak v posledných mesiacoch môžeme pozorovať zvláštny úkaz. Najmä v popoludňajších hodinách, kedy sa miesto unavených Košičanov dívate na ich vysmiate a spokojné tváre. Všetci sú akýsi zmierlivejší, menej hundrú, viac sa usmievajú a po meste nechodia s výrazom človeka, ktorého práve odsúdili na nútené práce.
Zmenou je, že dnes Košičan presne vie, kedy ráno odíde z domu a kedy sa vráti. Pravda, privstane si, ale už nie na tretiu a nemusí uprostred noci rozmrazovať čelné sklo na aute, zablokovanom ďalšími dvomi autami na malom parkovisku košického sídliska. Nemusí ani rozospato hľadať kupé 2. triedy vo vlaku vychladeného rýchlika. Kdeže! Dnes sa nechá taxíkom alebo rodinným príslušníkom (je to lacnejšie), odviezť o šiestej ráno na letisko. Tam hodí do seba kávu, mufin, na toalete si naberie teplú vodu do fľašky, aby pred siedmou nastúpil do lietadla ako husákova delegácia bez karafiátov.
V Bratislave následne vybaví, čo treba, naobeduje sa v Poluse a po štvrtej popoludní je opäť doma. Oddýchnutý, spokojný, s úsmevom na tvári a so sieťovkou plnou potravín, ktorú naplnil v nákupnom centre cestou z letiska. Kto by si to pred pár rokmi pomyslel, že Košičan bude zo služobnej cesty doma skôr, než jeho dunajský šéf z Miletičky alebo Špitálskej?
Ukazuje sa, že Bratislava vlastne ani nie je tak ďaleko, ako sa spočiatku predpokladalo. Dnes sa tam dá ísť (pardon, zaletieť) na poradu, obed, vybaviť úradné záležitosti a večer ešte stihnúť rodinnú večeru v Košiciach. Bez hotela, bez cestovných diét a bez obligátnej otázky: „A kde dnes spíš?“
Košičania si skrátka polepšili, lebo im narástli krídla a lietajú si tak, ako nik iný na Slovensku. Konečne im aspoň raz niekto niečo daroval takmer zadarmo. Vďaka lacnej a sponzorovanej letenke dnes už aj oni dôverne poznajú, čo je check-in, gate, boarding pass či priority boarding. A tak sa Košičanovi zmenili aj víkendy. Už nejde so sieťovkou ráno na dominikánsky trh, ale cez víkendy spoznáva letiskové haly v Ríme, Varšave, Malage aj v Londýne. A čo tamojšie trhy? Zájdu aj tam, ale keďže batožina nebola v ich letenke, tovarom sa zväčša iba kochajú.
A tak sa z večných sťažovateľov na vzdialenosť medzi východom a západom stávajú spokojní vzdušní cestovatelia. Dokonca mám podozrenie, že niektorí už začínajú mať Bratislavu celkom radi. Pravda, len pokiaľ sa z hlavného mesta môžu ešte v ten istý deň vrátiť. Celé desaťročia čakali, kedy sa krásavica na Dunaji konečne priblíži viac k Hornádskym Benátkam. Po dlhých desaťročiach či skôr storočiach sa to konečne podarilo, aspoň na hodinu letu a za cenu, ktorou nelietajú ani lastovičky. A nebojte sa, Košičania pôjdu, pardón zaletia, aj ďalej. Len aby im zas niekto nepristrihol tie nízkonákladové krídla.
O autorovi:
Ľubomír Lehotský (*1974) - novinár a publicista, šéf Detskej historickej železnice, občiansky aktivista, Košičan.
ilustračný obrázok vygenerovaný s použitím nástrojov umelej inteligencie