Košičanka Nikola Oláhová, známa pod pseudonymom Dreya_Wild, vymenila ruch veľkomesta za ticho pri vode. S kočíkom v jednej ruke a teleobjektívom v druhej dokazuje, že aj uprostred košického sídliska Jazero sa skrýva neuveriteľne bohatý svet vzácneho vtáctva, bobrov či dravcov.
Prečítajte si rozhovor o tom, ako sa z obyčajného nálezu ďatlieho pierka stala vášeň na celý život, prečo príroda nepotrebuje naaranžované scény a prečo by sme mali v dnešnej zrýchlenej dobe občas spomaliť.
Fotografujete rôzne vtáctvo a zvieratá v okolí vodných plôch. Ako ste sa k tomu dostali a ako dlho to robíte ?
Prírode a pozorovaniu vtáctva sa venujem už dlhšie, no intenzívnejšie fotografovanie, natáčanie a podrobnejšie skúmanie lokality Jazero som začala v januári 2026.
Môj záujem o vtáctvo sa pôvodne začal pomerne nenápadne, nájdením pierka ďatľa. Práve tento malý objav vo mne podnietil zvedavosť a chuť zisťovať, komu patrí, aké druhy žijú v mojom okolí a ako ich dokážem rozpoznať. Postupne sa tento záujem rozvinul do birdwatchingu, teda pozorovania a spoznávania vtáctva v jeho prirodzenom prostredí.
Fotografia a video ma vždy fascinovali a boli mi blízke. Časom som preto chcela svoje pozorovania posunúť na ďalšiu úroveň a začala som ich zaznamenávať aj obrazovo. Vďaka tomu si môžem nielen uchovávať jednotlivé stretnutia, ale aj podrobnejšie sledovať druhy, ich správanie a premeny lokality v priebehu roka.
Prečo práve tento druh fotografií ?
Na fotografovaní prírody ma fascinuje predovšetkým jej autentickosť a nepredvídateľnosť. Nikdy presne neviete, čo vás čaká, čo sa objaví na hladine alebo v korunách stromov. Každý deň môže priniesť nové stretnutie či zaujímavý okamih. Pre mňa je to zároveň určitá forma spojenia s prírodou. Keď pozorujem prírodu, dokážem na chvíľu vypnúť okolitý svet, sústrediť sa na prítomný okamih a vnímať aj drobnosti, ktoré by mi inak možno unikli. Nejde mi len o samotnú fotografiu, ale aj o príbeh, ktorý sa za ňou ukrýva. Rada zachytávam prirodzené správanie zvierat, ich každodenný život a vzťahy s prostredím, v ktorom žijú. Príroda nepotrebuje naaranžované scény. Stačí jej dať priestor, čas a trochu nášho ticha.
Vaše fotografie sú najmä z lokality Jazero, čo vás sem priviedlo ?
Na Jazere som vyrastala, žijem tu a dnes tu vychovávam aj svoje deti. Je to miesto, ku ktorému mám osobný vzťah. Keďže často chodím do prírody fotiť a natáčať aj s deťmi, aktívne s ročným synom v kočiari, je pre mňa dôležitá aj jej dostupnosť a bezpečnosť. Postupne som tu začala objavovať oveľa viac než len miesto na prechádzky či oddych. Pestré prostredie vodných plôch, mokradí, trstinových porastov, brehových drevín a blízkeho mŕtveho ramena Hornádu vytvára zaujímavý priestor pre množstvo živočíchov. Veľmi sa mi páči aj možnosť pravidelne sa na rovnaké miesta vracať a sledovať, ako sa príroda mení doslova zo dňa na deň. Každé ročné obdobie, ale aj každý deň, prináša niečo nové. Práve táto pravidelnosť mi umožňuje postupne spoznávať lokalitu do väčšej hĺbky a všímať si aj zmeny, ktoré by pri jednorazovej návšteve zostali nepovšimnuté. Čím viac času tu trávim, tým viac si uvedomujem, koľko prírodného bohatstva máme doslova na dosah ruky.
Čo Vás najviac prekvapilo ?
Najviac ma prekvapila rozmanitosť živočíchov, ktoré môžeme nájsť priamo v mestskej lokalite. A nejde pritom iba o vtáctvo. Fascinujúca je napríklad aj prítomnosť srniek doslova v srdci sídliska či dravcov a nočných lovcov, ako sú jastraby a sovy, ktoré sem prichádzajú z neďalekého lesa na Pieskovci. Z vtáčích druhov ma veľmi zaujalo pozorovanie bučiačika močiarneho a chavkoša nočného, ktoré patria medzi moje najzaujímavejšie pozorovania na tejto lokalite. Osobitnú pozornosť si zaslúžia aj dravce, napríklad myšiarky ušaté, ktoré tu pravidelne hniezdia, či kršiak rybár, veľmi vzácny hosť. Zaujímavé je sledovať aj vodné vtáctvo, ktoré lokalitu využíva počas migrácie alebo si sem prichádza nájsť útočisko na zimné obdobie. V chladnejších mesiacoch sa tu objavujú aj rôzne druhy krásnych kačíc vrátane potápavých kačíc, ktoré rozširujú druhovú pestrosť lokality. Prekvapila ma aj prítomnosť bobrov a ich činnosť, ktorá je dôkazom toho, že príroda si aj v bezprostrednej blízkosti človeka dokáže vytvárať vlastný priestor. Čím viac lokalitu spoznávam, tým viac si uvedomujem, že aj uprostred sídliska sa môže odohrávať neuveriteľne pestrý prírodný život. Stačí len spomaliť a pozerať sa pozornejšie.
Čo si môže návštevník alebo obyvateľ lokality všimnúť najčastejšie? Aké druhy tu možno pozorovať?
Medzi pravidelne pozorovateľné druhy na lokalite patria predovšetkým kačice divé a volavky popolavé. Počas zimného obdobia sa tu objavujú aj volavky biele a výraznejšie možno pozorovať na brehoch napr. sliepočky vodné. V okolitej vegetácii, na stromoch a v krovinách sa bežne vyskytuje množstvo menších druhov, napríklad červienky, sýkorky, ďatle a ďalšie spevavce. Ich zoznam je skutočne veľký. Druhov vtáctva je tu oveľa viac, než si človek pri bežnej prechádzke dokáže predstaviť. Niektoré druhy sú veľmi nenápadné, ukrývajú sa v hustej vegetácii a často ich prítomnosť prezradí iba hlasový prejav. Návštevník ich tak môže počuť bez toho, aby vôbec tušil, aký vták sa v jeho blízkosti nachádza. Veľa závisí od ročného obdobia, dennej hodiny aj konkrétneho prostredia, v ktorom sa človek pohybuj.Práve preto je táto lokalita zaujímavá aj pri opakovaných návštevách, vždy sa dá objaviť niečo nové.
Nachádzajú sa tam aj iné druhy, ktoré tam možno nežijú, ale sú len návštevníkmi ?
Určite áno. Lokalita nie je zaujímavá len pre druhy, ktoré tu žijú celoročne. Veľkú úlohu zohráva migrácia vtáctva a sezónne zmeny, vďaka ktorým sa druhové zloženie počas roka neustále obmieňa. Zima je tu veľmi zaujímavým obdobím, pretože sa objavuje množstvo ďalších druhov, najmä vodného vtáctva, ktoré využíva miestne vodné plochy ako zimovisko. Naopak, po zime s príchodom jari a leta k nám prilietajú druhy, ktoré tu hniezdia alebo využívajú lokalitu počas teplejších mesiacov a na jeseň opäť migrujú do iných oblastí. Práve táto premenlivosť je jednou z vecí, ktoré ma na pozorovaní tak veľmi bavia. Lokalita nikdy nie je úplne rovnaká a prakticky neexistuje deň, keď by ma niečo nové neprekvapilo alebo nenadchlo. Aj preto sa sem rada vraciam a stále mám dôvod objavovať niečo ďalšie.
Môžeme vtáky pozorovať bez toho, aby sme ich rušili ?
Samozrejme. To je moja zásada. Pri pozorovaní vtáctva je najdôležitejšie rešpektovať prirodzené prostredie a priestor zvierat. Mali by sme zostať v dostatočnej vzdialenosti, pohybovať sa pokojne, nerobiť prudké pohyby a predovšetkým zvieratá zbytočne nevyrušovať. Veľmi dôležitá je trpezlivosť. Namiesto toho, aby sme sa snažili dostať čo najbližšie k vtákovi, môžeme si nájsť vhodné miesto, zostať chvíľu v tichosti a pozorovať. Pomôcť nám môže obyčajný ďalekohľad alebo aplikácie na rozpoznávanie vtáčích hlasov, vďaka ktorým dokážeme identifikovať aj druhy, ktoré sa ukrývajú v hustej vegetácii a často ich skôr počujeme, než vidíme. Sama som začínala úplne jednoducho bez ďalekohľadu, fotoaparátu či inej techniky. Stačili mi vlastné oči a uši.
Až neskôr prišiel teleobjektív a s ním aj túžba svoje pozorovania fotograficky dokumentovať. Nikdy by sme nemali vtáky naháňať, vyrušovať pri hniezdení alebo sa približovať k mláďatám. Pri fotografovaní by mal byť rešpekt voči zvieraťu vždy dôležitejší než túžba po čo najlepšom zábere. Krásny okamih totiž nemusíme za každú cenu zachytiť, niekedy úplne stačí, že ho môžeme zažiť.
Čo všetko obsahuje Vaše portfólio ? Plánujete ho rozšíriť ?
Moje portfólio zahŕňa pomerne široké spektrum vtáctva , od väčších a nápadnejších druhov ako moja obľúbená vlha hájová, až po drobné, nenápadné spevavce: oriešok hnedý, kolibiarik čipčavy...
Spomenúť môžem napríklad aj mlynárku dlhochvostú, kôrovníka dlhoprstého. Z vodného vtáctva sú to napríklad potápky malé, kačice chrapky a chrapačky, ale aj množstvo ďalších druhov ako hlaholka severská, chochlačka vrkočatá, bučiačik močiarny a chavkoš nočný, kalužiačik malý a mnohé iné. Je to tu skutočne pestré.
Okrem vtáctva fotografujem aj cicavce a v podstate všetko, čo ma počas pobytu v prírode niečím zaujme. Nemusia to byť vždy vzácne alebo výnimočné druhy. Aj bežné okamihy a obyčajné stretnutia môžu byť niečím zaujímavé a hodné zaznamenania. Postupne tak moje fotografie nadobúdajú charakter fotografickej dokumentácie prírodnej rozmanitosti a biodiverzity.
Svoje portfólio určite plánujem ďalej rozširovať, a to nielen na lokalite Jazero. Mám už niekoľko krásnych pozorovaní aj z iných miest. Medzi moje najvydarenejšie patrí vďaka kamarátovi aj pozorovanie sovy dlhochvostej, známej pod názvom uralka. Momentálne mi najviac vyhovuje práve lokalita Jazero, aj vzhľadom na to, že sa starám o malého syna, ktorého mám zatiaľ pri sebe v kočíku. Do budúcnosti, keď bude väčší a moje možnosti budú voľnejšie, by som sa však rada venovala aj dlhším výpravám, rozsiahlejšiemu pozorovaniu a fotografovaniu na ďalších miestach. Jazero však pre mňa zostane srdcovou záležitosťou. To, čo tu môžeme pozorovať dnes, môže byť zajtra úplne iné. Nikdy totiž nevieme, aké prekvapenie nám lokalita prinesie. Neraz sa mi potvrdilo, že aj uprostred sídliska sa môže objaviť druh, ktorý by tu možno nikto nečakal, ako napríklad kršiak rybár, chavkoš nočný či bučiačik močiarny. Aj preto sa sem budem vždy rada vracať. Chcem spoznávať nové miesta, ale Jazero zostane mojou láskou a ja mu chcem zostať verná.
V čom podľa Vás spočíva „skutočný pokrok“ ľudstva? Dokáže technológia nahradiť prínos prírody pre naše psychické a fyzické zdravie?
V dnešnej modernej a neustále sa zrýchľujúcej dobe považujem za dôležité nezabúdať na naše spojenie s prírodou. Pokrok, modernizácia a technologický rozvoj sú prirodzenou súčasťou vývoja ľudstva a nepochybne ich potrebujeme. Nemali by sme však pri tom zabúdať na to, odkiaľ pochádzame a čo nás ako živé bytosti spája so svetom okolo nás. Príroda nám totiž ponúka niečo, čo nedokáže nahradiť žiadna technológia, priestor na spomalenie, pokoj, načerpanie síl a návrat k sebe samým. Dokáže liečiť nielen tým, čo nám poskytuje, ale aj tým, ako na nás pôsobí. Niekedy stačí chvíľa ticha, pozorovanie vtáka na hladine alebo obyčajná prechádzka, aby sme si uvedomili, že nemusíme neustále niekam utekať a za niečím sa ponáhľať. Myslím si, že skutočný pokrok by mal spočívať aj v schopnosti hľadať rovnováhu – rozvíjať sa, no zároveň zachovávať a rešpektovať prírodné prostredie, ktorého sme stále súčasťou. Nemusíme si vyberať medzi moderným svetom a prírodou. Mali by sme sa naučiť žiť tak, aby mali svoje miesto oba.
text: Simona Mariničová
foto: Dreya_Wild
