Ukrajina si pripomína 35 rokov od vyhlásenia nezávislosti od Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), ktoré sa uskutočnilo 24. augusta 1991. Tento jednostranný akt Ukrajinskej SSR, ako druhej najvýznamnejšej republiky ZSSR, významne prispel k rozpadu Sovietskeho zväzu a je oslavovaný ako Deň nezávislosti Ukrajiny.

História ukrajinskej nezávislosti siaha až do roku 1918, keď Ukrajinská ľudová republika vyhlásila svoju nezávislosť a uzavrela Brestlitovský mier. Boľševici však odmietli uznať tento vývoj a po vojne za nezávislosť vytvorili Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku, ktorá sa v roku 1922 stala zakladajúcou republikou ZSSR.

V rámci ZSSR bolo ukrajinské právo na sebaurčenie iba formálne, pričom skutočná moc bola sústredená v Moskve. Bezohľadnosť komunistickej strany pod vedením Josipa Stalina viedla k hladomoru v rokoch 1932-1933, ktorý najviac postihol Ukrajinu.

Počas druhej svetovej vojny sa Organizácia ukrajinských nacionalistov pokúsila využiť postup nemeckej armády na vyhlásenie nezávislosti, avšak nacisti tento pokus potlačili. Po vojne ZSSR rozšíril Ukrajinskú SSR o poľské územia, čím ukončil nádeje na ukrajinskú nezávislosť.

Odstredivé tendencie v ZSSR sa prejavili počas krízy pod vedením Michaila Gorbačova. Protesty v Pobaltí a dôsledky havárie v Černobyľskej jadrovej elektrárni posilnili túžbu po nezávislosti aj na Ukrajine. V roku 1990 ukrajinský parlament prijal rezolúciu o štátnej suverenite, ktorá sa stala základom pre vyhlásenie nezávislosti v roku 1991.

Po nevydarenom moskovskom puči a posilnení moci Borisa Jeľcina, ukrajinský parlament schválil deklaráciu nezávislosti 24. augusta 1991. Tento krok bol potvrdený referendom 1. decembra 1991, kde 90,32 % voličov podporilo nezávislosť. Následne bola podpísaná Bielovežská dohoda, ktorá ukončila existenciu ZSSR.

Ukrajinu ako nezávislý štát uznali Poľsko a Kanada 2. decembra 1991, a do konca roka 1991 ju uznalo 68 štátov. Autorom deklarácie bol disident Levko Lukianenko, ktorý strávil takmer 30 rokov v sovietskych väzniciach.