Počas prázdnin ich môžeme stretnúť v areáloch kaštieľov, parkoch či detských táboroch. Pozornosť pútajú nielen svojím výzorom, ale aj koženými rukavicami, na ktorých pokojne sedia sokoly, orly či jastraby. Sokoliarstvo má v našich končinách viac ako tisícročnú tradíciau a hoci na čas takmer upadlo do zabudnutia, dnes sa opäť teší záujmu.

Čo človeka privedie k tomuto netradičnému remeslu a čo všetko prináša život s dravcami? O tom sme sa rozprávali so sokoliarom Slavomírom Kukurugyom, ktorý na stretnutie priniesol aj svojho opereného „parťáka“.

Rešpekt v parku

Mladý sokol rároh si na prostredie ešte len zvyká. Je dvakrát väčší ako holub, má svetlohnedé sfarbenie, čierne oči a modré nohy, ktoré časom zožltnú. „Tento dravec je mláďa, má iba tri mesiace. Mám k nemu špeciálny vzťah, lebo po asi 10-tich až 12-tich rokoch sa nám podaril odchov sokolov rárohov tu v Košiciach,“ vysvetľuje Kukurugya. 

V parku mladý dravec pozorne sledoval každý pohyb. Hoci okolo prechádzali ľudia, psy či mačky, pôsobil pokojne. Pre sokola však môžu byť aj domestikovaní miláčikovia potenciálnou hrozbou„My mu to nevysvetlíme. Psy sú síce na vôdzke, nič mu nehrozí, ale ten sokol to nevie. Takže z prírody inštinktívne na všetky tieto zvieratá reaguje snahou utiecť. Sleduje tiež korisť – vrabce, holuby. Ako vidíte, aj tie vtáky zrazu zmizli. Nik si nedovolí len tak lietať okolo nebezpečného dravca, hoci je na rukavici,“ vysvetľuje Kukurugya. 

40 rokov

Sokoliarstvo si vyžaduje trpezlivosť, skúsenosti, veľa času a predovšetkým každodenný kontakt s dravcom. Aj pri skúsených odborníkoch však môže dôjsť k nečakaným situáciám. Dravec môže počas výcviku či voľného letu odletieť a sokoliar ho musí následne hľadať. K takýmto únikom dochádza bežne.

„Stávajú sa častejšie, ako by niekto čakal,“ usmieva sa Milan Madlenák, ktorý má za sebou úspešné sokoliarske skúšky a o dravca sa aj sám stará. „Pri takýchto výletoch ide vtákovi doslova o život. Nie je totiž zvyknutý na pohyb vo voľnej prírode. Môj sokol si takto zranil oko a odvtedy je spolovice slepý. Veľa ráz nájdeme vtáka po piatich či desiatich dňoch vďaka elektronickému systému. No stáva sa, že je už nepoužiteľný alebo jednoducho mŕtvy,“ dodáva. 

Pre Slavomíra Kukurugyu však ani po takmer polstoročí nestratila práca s dravcami svoje čaro. Sokoliarstvu sa venuje viac ako 40 rokov a priznáva, že keď je od vtákov dlhšie preč, začnú mu chýbať. 

„Už som si na nich zvykol, no stále je to ten úžasný pocit, keď mi dravec pristane na rukavici. Aj keď niekedy máme tej roboty s vtákmi veľa, stačí týždeň, dva týždne, že som niekde mimo bez dravcov, a už to človeku chýba,“ vyznáva sa Kukurugya.

Neuveriteľná rýchlosť

Každý dravec má svoje špecifiká, a nie s každým sa pracuje rovnako. Medzi najučenlivejšie patria jastraby. Veľký obdiv divákov však dokáže vyvolať najmä sokol.  „Práve sokol, ktorý lieta ako stíhačka na vábidlo, je doslova senzáciou. Jeho rýchlosť sa pohybuje až na úrovni 250 či dokonca 300 kilometrov za hodinu. Nie vždy to, samozrejme, vyjde,“ opisuje Kukurugya. 

Práve takéto momenty ukazujú, koľko práce je za jedným vystúpením. Divák postrehne niekoľko sekúnd letu, sokoliar však za nimi vidí roky tréningu, postupné budovanie vzťahu s dravcom a schopnosť reagovať na jeho správanie. 

Stredoveké remeslo

Sokoliarstvo patrí medzi historické profesie a jeho korene siahajú hlboko do minulosti. Moderné obnovenie tohto remesla však nebolo jednoduché. Najmä po druhej svetovej vojne museli nadšenci hľadať informácie o tom, ako sa s dravcami pracovalo a ako vyzeral ich výcvik.  „Vtedy to nemali také jednoduché ako my, pretože pátrali po prameňoch. Tá reťaz sokoliarstva, ten priebeh sa na chvíľu prerušil, takže hľadali márne akékoľvek zmienky, ako to cvičiť, ako s nimi narábať v historických knihách,“ približuje Kukurugya. 

Dnes je podľa neho situácia iná. Sokoliarstvo sa podarilo obnoviť a ďalej rozvíjať. Pomáhajú tomu aj ľudia, ktorí sa mu venujú dlhé desaťročia a svoje skúsenosti odovzdávajú ďalším generáciám. „Chvalabohu, dnes už môžeme povedať, že aj vďaka nám je úroveň súčasného sokoliarstva možno vyššia ako toho stredovekého. A ako ukazuje aj náš príbeh, pre tých, ktorí mu raz prepadnú, sa z remesla môže stať celoživotná vášeň,“ uzatvára Kukurugya.   

text: Lukáš Mano

foto: autor