Vyhral ocenenie Hokejista roka, na olympiáde v Miláne žiaril a s ôsmimi kanadskými bodmi sa znova dostal do All-Star tímu turnaja. Po prelomovej sezóne v Montreale dobíja batérie doma v Košiciach.

V exkluzívnom rozhovore pre Naše Košice otvorene hovorí o letnej príprave u Daniela Kičuru, omladenom kádri HC Košice, sklamaní z vypadnutia tesne pred bránami finále, zákulisí údernej prvej formácie Canadiens i o obrovskej túžbe dotiahnuť Stanley Cup na Hlavnú ulicu.

Letná príprava a pokoj v Košiciach

Ako vyzerali tvoje prvé dni po vypadnutí s Carolinou pred odletom na Slovensko?

Po návrate z Caroliny zavládla v tíme mierna úľava z náročnej sezóny. Ešte v Montreale sme si s chlapcami zašli na nejaké podujatia a užili si trochu zábavy. O dva dni nás čakali výstupné lekárske prehliadky a mítingy s manažmentom, generálnym manažérom i trénerom Martinom St. Louisom. V mojom prípade bolo hlavné, že som dostal pečiatku o tom, že som stopercentne zdravý. Po tímovej večeri s majiteľom klubu sa už každý rozutekal svojím smerom. Ja som išiel na pár dní za kamarátom na dovolenku a odtiaľ rovno domov do Košíc.

V Košiciach tráviš podstatnú časť leta. Čo robí Juraj Slafkovský vo voľný deň, keď nemá tréning? Ako tu vypínaš hlavu?

Nič špeciálne, žijem bežný a kľudný život. Najviac času cez leto trávim s kamarátmi a s rodinou, teda s ľuďmi, ktorých počas roka nevídavam. Zájdeme si zahrať golf, niekedy si oddýchneme pri FIFE, alebo sa ideme najesť do mesta.

Letná príprava býva pre väčšinu športovcov najmenej obľúbenou časťou roka. Ty sa však už ôsmy rok vraciaš ku kondičnému trénerovi Danielovi Kičurovi. Je táto letná drina ešte stále v niečom iná a špecifická?

Dano to dokáže každý rok okoreniť. Cez sezónu prichádza na nové metódy a mám pocit, že každý rok je tá príprava ťažšia a ťažšia. Mne to však nesmierne sedí a na každú sezónu som bol vďaka nemu pripravený najlepšie, ako som v daný rok mohol byť. Či už pridáme nejaké behy alebo nové veci v posilňovni, vždy to mení a sám niekedy nechápem, kde na tie novinky chodí.

Po ôsmich rokoch spolupráce je to už asi viac než len o drine na tréningu. Čo pre teba znamená vzťah s Danielom Kičurom?

Dano je skvelý človek a som veľmi rád, že ma pripravuje práve on. Posilňovňa je jedna vec, ale my sme predovšetkým výborní kamaráti. Pomáha mi v mnohých veciach aj mimo hokeja a v bežnom živote. Keď má čas, skočíme spolu na obed a trávime spolu aj voľné chvíle.

Už tradične sa na ľade počas leta pripravuješ s A-tímom HC Košice. Vedenie klubu opäť stavilo na koncepciu bez zahraničných importov a káder je opäť o čosi mladší. Chodia za tebou mladí chlapci sami od seba po nejaké rady, alebo ťa berú skôr ako rovesníka a kamaráta zo šatne?

Sedím s nimi v šatni a s každým jedným mám super vzťah, či už sa bavíme o hokeji, alebo len tak o živote. Je skvelé, že mladí chlapci tu dostávajú šancu a pracujú s nimi na ľade i v posilňovni. Majú dôveru trénera i celého realizačného tímu. Všetkých ich poznám, odvádzajú dobrú robotu. Teraz je už len na samotných chalanoch, aby túto šancu využili, potvrdili svoje miesto a zabojovali za klub.

HC Košice minulý rok so slovenským kádrom vybojovali bronz. Sledoval si ich výkony zo zámoria?

Výsledky si pozriem vždy aj počas základnej časti. Keď som mal čas, sledoval som potom najmä play-off sériu s Banskou Bystricou. Poznám totiž hráčov z oboch tímov. Škoda, že to Košiciam potom so Slovanom nevyšlo, ale myslím si, že sa po tej sezóne nemali absolútne za čo hanbiť, skôr naopak.

Výstavné góly a nesplnený bronzový sen

Máš za sebou druhú olympiádu, na ktorej si sa opäť dostal do All-Star tímu celého turnaja a bol si lídrom mužstva. Berieš to 4. miesto s odstupom času stále ako neúspech, alebo to vidíš inak, keďže národné tímy mali súpisky plné hviezd z NHL?

Musím vyzdvihnúť celú partiu, boli sme skvelý tím na ľade aj mimo neho. Obrovsky nám pomohlo, že sme zo skupiny postupovali priamo. Štvrté miesto je síce bez medaily, v podstate rovnako ako posledné, ale v takejto obrovskej konkurencii to bol slušný výsledok. S odstupom času ma však trochu mrzí zápas s Fínmi o bronz. Semifinále s Amerikou bolo ťažké, tí boli fakt o level vyššie, ale proti Fínom sme do tretej tretiny išli za stavu 2:1. Tam sme spravili zbytočné fauly, či už z únavy alebo z iných vecí, a postavilo sa to proti nám.

Boli to pre teba iné pocity ako na olympiáde v Pekingu, kde nehrali hokejisti z NHL?

Štve to najmä preto, že Fíni mali plnú súpisku hráčov z NHL. Vybojovať bronz proti takému tímu by ľudia na Slovensku pamätali možno ešte viac než Peking. Bola by to nádherná vec, mať dve olympijské medaily po sebe. Na 'keby' sa však nehrá. Ciele do ďalšej olympiády sú jasné, i keď ľahšie to už určite nebude.

Tvoje góly proti Fínom či Švédom dodnes kolujú po sociálnych sieťach. Pomohli ti tieto výstavné góly hneď v úvode turnaja k väčšiemu sebavedomiu?

Mal som od seba po predošlej olympiáde aj po dobrej sezóne vysoké očakávania. Keď som dal ten prvý gól Fínom, sám som bol prekvapený, ako pekne to tam padlo (úsmev). Určite mi to pomohlo. Viac som si veril, viac som si na ľade dovolil.

Ako si vnímal atmosféru v Taliansku a život v olympijskej dedine?

Bolo to trochu iné ako v Číne, kde sme boli všetci na jednom mieste. V Miláne boli len hokejové tímy a rýchlokorčuliari, lyžiarske športy boli rozťahané po iných strediskách. Zorganizované to však bolo super. Izby boli v pohode, mal som dobrého spolubývajúceho a bývalo sa mi výborne. Veľkou výhodou bolo, že sme mohli vybehnúť do mesta, prevetrať sa a najesť v reštauráciách. Najlepšie aj tak bolo, že sme tam boli slovenská partia a mohli sme si robiť tie naše klasické slovenské žartíky.

Po olympiáde si nemal v podstate žiaden čas na oddych a z Talianska si skočil rovno späť do kolotoča NHL. Tam sa ťa už nikto nepýtal, či si unavený alebo či ťa niečo bolí. Aké bolo pre teba prestaviť hlavu a zvládnuť ten okamžitý prechod?

Fyzicky som sa prvé dva-tri zápasy necítil najlepšie. V podstate sme z Milána leteli osem hodín a hneď ďalších šesť hodín do Los Angeles na trip. Boli to náročné časové posuny a väčšina hráčov v NHL bola vtedy oddýchnutá. Na tejto úrovni sa však hokejista nemá na čo vyhovárať, nikoho to nezaujíma. Po dvoch zápasoch som sa do toho našťastie dostal a záver sezóny som mal opäť silný.

„Namiesto peňazí chceme prstene“

Anketu Hokejista roka si ovládol tretíkrát po sebe, tentoraz však pred domácim publikom v košickej Kunsthalle. Aké to bolo prevziať si ocenenie Hokejista roka doma v Košiciach?

Bol som veľmi rád, že sa podujatie presunulo do Košíc. Veľa bývalých hokejistov či osobností z východu malo možnosť prísť a nemuseli cestovať do Bratislavy. Bola to super zmena a získať to ocenenie doma malo pre mňa špeciálnu príchuť.

Počas slávnostného večera z tvojich úst v rozhovore po ocenení padla veta: „Namiesto peňazí chceme prstene.“ V Montreale sa momentálne podpisujú dlhodobé kontrakty. Je hlad po trofeji hlavnou mentalitou v šatni?

Určite. Hráči, ktorí sme tam, chápeme, o čo nám ide. Zmluvy, ktoré máme podpísané, nám zaručia pekný život, ale pre hokejistu je najviac vyhrať Stanley Cup. Žiadna suma peňazí sa tomu nevyrovná. Po sezóne, keď sme vypadli, v šatni nebola porazenecká nálada v zmysle, že sa ľutujeme. Boli sme zdravo nahnevaní. Keď sme videli, ako oslavuje Carolina, chceli sme tam byť my. Tento zdravý hnev nás ženie dopredu, hoci vieme, že v ďalšej sezóne si už na nás tímy dajú oveľa väčší pozor.

Za sebou máš prelomový ročník so ziskom 85 kanadských bodov v 101 zápasoch NHL. Povedal si, že sa chceš posunúť o level vyššie. Čo presne ten vyšší level znamená v tvojom podaní?

Rád by som dal ešte viac gólov, nazbieral viac asistencií a zahral si finále. Chcem byť pre tím ešte prínosnejší, najmä v play-off. Tam sa začína úplne iný hokej. Chcem na seba zobrať zodpovednosť, rozhodovať zápasy a byť jedným zo strojcov tímového úspechu.

Prvá formácia, skvelá partia a Stanley Cup

Prvý útok Montrealu zažil historickú sezónu. Nick Suzuki pokoril 100 bodov, Cole Caufield dal 50 gólov a ty 30. V čom je pre teba špeciálna spolupráca, ktorú medzi sebou máte?

V prvom rade sme vynikajúci kamaráti aj mimo ľadu. Za tie roky sa dokonale poznáme a trávime spolu veľa času na tripoch i na večeriach. Veľmi si sedíme ľudsky a sme k sebe maximálne úprimní. Keď sa darí, potľapkáme sa po ramene, ale vieme si na rovinu povedať aj to, keď jeden od druhého potrebujeme na ľade viac. Táto otvorenosť nás posúva dopredu.

V klube predĺžili zmluvy aj tvoji blízki parťáci Ivan Demidov a Jakub Dobeš. Aké dôležité je mať v tíme takúto partiu?

Sme si vekovo aj mentalitou veľmi podobní. S „Demim“ sme boli dokonca susedia. Keď som nemal auto, chodili sme spolu na štadión, po zápasoch sme uňho hrali FIFU alebo niečo pozerali. Máme rovnaký zmysel pre humor a pomáhame si na ľade aj mimo neho.

„Dobi“ je síce brankár, takže je trošku svojský (úsmev), ale všetci ho máme radi. Mne veľmi vyhovuje, že sa s ním môžem porozprávať po našom. Jeho mama je navyše Košičanka, tak si ho rád doberám. Je super mať v tíme Čecha a Slováka pohromade, nestáva sa to často. Som veľmi rád, že obaja podpísali dlhodobé kontrakty.

Kto je v šatni Canadiens najväčším zabávačom?

Tým, že som tam už nejaký čas, rozprávam v šatni dosť vecí aj ja. Chlapci sa na mne dosť bavia, najmä na mojom prízvuku, keď hovorím po anglicky (úsmev). Ale najviac vysmiaty je asi Cole Caufield. Samozrejme, vie sa aj nahnevať, no vtedy nás to baví najviac, keď ho vidíme trochu nahnevaného. Sme skvelá partia, dopĺňame sa. Keď nemá niekto svoj deň, hneď si z neho spravíme srandu a spestríme mu to.

Tím v lete opustil Brendan Gallagher, ktorý odišiel do Vancouveru. Na začiatku kariéry v NHL bol pre teba dôležitým mentorom. Ako si prijal jeho odchod?

„Gally“ je v prvom rade skvelý človek. V šatni som sedel jedné miesto od neho takže sme sa rozprávali neustále. Na začiatku robil nám mladým rôzne pranky a vtípky, no neskôr sme ho prečítali a robili si z neho srandu my. Mne osobne veľakrát pomohol. Vždy, keď som niečo potreboval, mohol som sa ho opýtať. V šatni nám bude veľmi chýbať. To, čo odovzdal Montrealu, z neho robí ikonu klubu a fanúšikovia si ho zaslúžene vážia.

Na záver otázka, ktorú ti položí každý Košičan. Kedy môžeme očakávať Stanley Cup na Hlavnej ulici?

Verím, že čo najskôr. Najlepšie by bolo už o rok, ale sezóna je dlhá. Hlavne si želám, aby sa nám to podarilo vyhrať a ideálne aj zopakovať, nech je tu pohár viac než raz. Teraz sa však plne sústredím na to, aby sme zvládli ten prvý krok. Ak to nebude o rok, nech je to o dva či o tri, ale nech je to čo najskôr.

Text: Marek Pázsiczký

Foto: Naše Košice - Mário Medzihradský