Tréner mu pred dvoma rokmi predpovedal 60-metrovú hranicu. Potom prišlo zranenie chrbta, mesiace bez tréningu a neistota. Michal Pilipčuk z klubu AK Slávia TU Košice sa však vrátil vo veľkom štýle.
Prekonanie desaťročného slovenského rekordu o viac ako dva metre? Pre košického atléta žiadny problém. V Martine poslal kilogramový disk na hranicu 62,47 metra a prepísal národný rekord starších žiakov. Doterajšie, takmer 10 rokov staré maximum Jaroslava Greguša pritom prekonal o úctyhodné 2 metre a 8 centimetrov.
Deviatak zo Základnej školy na Bruselskej ulici v otvorenom rozhovore opisuje momenty z rekordného hodu, náročný návrat po zranení aj svoje olympijské sny.
Michal, ako si sa vlastne dostal k atletike? Skúšal si aj iné športy alebo to bola hneď atletika?
S atletikou som začal v piatom ročníku na základnej škole. Prišiel za mnou ocino, že pozná trénerku a či to nechcem skúsiť. Prišiel som na prvý tréning a nebolo to vôbec zlé. Šiel som na druhý a hovoril som si, že ma to baví, mám čas, tak prečo nie? Zrazu ma to chytilo naplno. Prvé dva týždne som bol u pani trénerky Rusnákovej a potom som prešiel k môjmu doterajšiemu trénerovi Michalovi Rusnákovi. Do atletiky som išiel s jasným cieľom. Chcel som byť diskár. Zo všetkých disciplín sa mi disk páčil najviac, bol pre mňa najkrajší. Robím ho doteraz a baví ma to.
V tvojom veku je atletika pestrá, štartuješ aj v iných disciplínach. Našiel si sa definitívne v hode diskom, či ťa láka aj rýchlosť?
Disk sa mi zapáčil najviac a ten určite meniť nechcem. A šesťdesiatka? Tu som si bol raz vyskúšať na pretekoch len tak, ako doplnkovú disciplínu. Išlo to celkom fajn, tak som si povedal, že pokračujem.
Cez zimu som trochu natrénoval a odrazu som bol najlepší na východnom Slovensku v hale. Hovoril som si že to je celkom dobré na to, že ju netrénujem technicky, ale trénujem disk. Na to, že šprinty špeciálne netrénujem, tak to nebol zlý čas.
Ako sa ti darí spájať školské povinnosti a tréningy?
Keď sa začne školský rok, po letných prázdninách sa zvyká ťažšie. Ale nie je to nič nemožné, stále som na základnej škole, takže sa to dá zvládať. Obmedzuje ma to možno v tom, že sa atletike nemôžem venovať úplne naplno. Nemôžem mať napríklad ranný tréning, lebo musím byť v škole. Uvidíme, ako to bude vyzerať na strednej škole, ale teraz v tom prekážku nevidím.
Poďme k tvojmu národnému rekordu v hode diskom. V Martine si takmer desaťročné slovenské maximum vymazal o viac ako dva metre. Aký to bol pocit?
Na súťaž som išiel s tým, že si to idem hlavne užiť. Prvý pokus bol taký „zaisťovák“, aby som sa dostal do finále. Pri druhom pokuse som dal vyslovene „bombu“, lenže som trafil sieťku. Tréner mi hovoril: „Miško, sprav presne to isté, len to daj do sektora.“ Išiel som na tretí pokus a spravil presne to, čo mi povedal. Trafil som sektor a už som len videl, ako to letí a letí. Keď som počul trénera kričať, aby som sa udržal v kruhu, vedel som, že je to za 60 metrov.
Keď som prišiel k meraciemu zariadeniu a uvidel 62,47 m, kričal som od radosti. Mal som extrémnu radosť. Keď si spomeniem, čo všetko som do toho dal, som vďačný, že som poctivo makal a dal ten slovenský rekord.
Hranicu 60 metrov si pokoril prvýkrát v kariére, predtým si mal osobný rekord 56,52 m. Veril si si pred pokusom, že dnes to môže padnúť?
Bol som naladený tak, že si to idem užiť, ale v kútiku hlavy som si hovoril, že dnes by ten rekord mohol padnúť. Že si môžem splniť to, čo som si vysníval. Podarilo sa to a som za to mega rád.
V tréningovej skupine Michala Rusnáka trénuješ aj s Martinou Sovovou, ktorá je tiež národnou rekordérkou v hode diskom. Hecujete sa navzájom na tréningoch?
Jasné! Keď Maťa hodila v roku 2024 národný rekord starších žiačok, bol som pri tom. Vtedy som si povedal: „Fúha, toto je niečo, čo chcem aj ja!“ Na tréningoch sa navzájom podporujeme, pomáhame si a hecujeme sa. Sme super parťáci. Cez prázdniny sme spolu trénovali každý deň. Teraz je už na strednej škole a štartuje medzi dorastenkami, tak sa tréningy trochu posunuli, ale stále sa vidíme.
Tento rok si si vylepšil osobné rekordy prakticky všade. V čom na sebe vidíš najväčší posun?
Určite v sile. Pozriem sa do zrkadla a vidím, že mám väčšie ruky, väčšie telo aj ramená, že som objemovo narástol. A čo sa týka pohybov, som viac výbušný. Hlavne som išiel na každé preteky s dobrou náladou.
Z čoho pozostáva tvoj bežný tréningový týždeň?
Počas školy mám tak päť tréningov týždenne. Cez letnú prípravu sme boli na štadióne alebo v hale každý deň - dve, dve a pol, niekedy aj tri hodiny. Dvakrát do týždňa robíme techniku, dvakrát máme posilňovňu a jeden tréning je kondička, skoky alebo šprinty.
Aké sú tvoje najbližšie športové ciele?
Na ďalší rok sa chcem dostať na EYOF (Európsky olympijský festival mládeže) a priniesť odtiaľ medailu, alebo aspoň úspešne reprezentovať Slovensko. O dva roky by som sa rád dostal na Majstrovstvá Európy dorastencov a skúsil zobrať národný rekord aj vo vyššej vekovej kategórii. Na túto sezónu je cieľ byť majstrom Slovenska.
A najväčší sen? Dostať sa raz na olympiádu a zobrať medailu - najlepšie ju rovno vyhrať.
Vnímaš, že atletika na Slovensku naberá na popularite aj medzi tvojimi rovesníkmi?
Určite áno. Všímam si, že limity sú čoraz ťažšie a výkony sa posúvajú. Keď som bol mladší žiak, starší hádzali 40 metrov a ja 20 až 30. Teraz som hodil cez 60 m a chlapci za mnou hádžu 50 m, čo pred dvoma-tromi rokmi nehádzal nikto. Úspechy atlétov ako Emma Zapletalová či Ján Volko nám dávajú motiváciu. Keď budeme makať, môžeme byť raz na takej úrovni aj my a byť v správach, novinách a televíziách. Popularita určite stúpa, aj keď by mohla ešte viac.
Na záver si spomínal, že za tvojim národným rekordom je aj silný príbeh so zranením.
Keď moja parťáčka Maťa hádzala v roku 2024 svoj nároďák, prišiel za mnou tréner a hovorí: „Miško, ty o dva roky hodíš 60 metrov.“ Vtedy som tomu neveril a nebral to až tak vážne.
Potom sa mi začalo dariť, lenže na konci minulej sezóny som si na medzištátnom stretnutí zranil spodnú časť chrbta. Bol som dva mesiace úplne bez tréningu. Vtedy som dosť stratil vieru a neveril si, že na ten rekord mám. Som strašne rád, že som sa z toho dostal, odmakal to a zvládol to.
Text: Marek Pázsiczký
Foto: SAZ, osobný archív respondenta
