Košická módna návrhárka Ida Sandor je dôkazom, že z východu Slovenska sa dá dostať až na svetové móla a získať titul Návrhár roka v Číne bez toho, aby človek zľavil zo svojich princípov. Vyštudovaná strojárska inžinierka oslávi 12. novembra dve dekády tvorby módnou prehliadkou IDA20 ...stále svoja vo Villa Sandy. V rozhovore vo svojom ateliéri prezradila aj to, prečo odmietla nostalgickú retrospektívu, ako sa zo sypkoviny na periny šijú baletné kostýmy pre Slovenské národné divadlo a prečo mladej generácii radí vyštudovať radšej ekonómiu.
Dvadsať rokov značky zvádza k bilancovaniu a spomínaniu. Z tridsiatich modelov, ktoré o mesiac predvediete na jubilejnej prehliadke, sa však k vášmu archívu prihlási nanajvýš päť. Prečo ste sa vyhli klasickej retrospektíve?
Neodmietla som ju úplne, ale zdalo by sa mi príliš jednoduché vyskladať prehliadku len z modelov z uplynulých dvadsiatich rokov. Nemyslím si, že je potrebné sa nejako extra obzerať späť. Samozrejme, teším sa a som hrdá na to, že sa nám podarilo udržať značku v chode celé dve dekády. Každý, kto podniká, vie, že to nie je ľahké. Nechcela som to však poňať nostalgicky a len spomínať.
Vízia a pohľad dopredu sú pre mňa oveľa dôležitejšie než minulosť. Na minulosti už nič nezmeníme. Preto som aj výročie poňala ako novú výzvu, vytvoriť opäť niečo čerstvé. Aj svetoví návrhári majú svoje obľúbené základné strihy, ku ktorým sa vracajú, no vždy sa snažím vniesť do kolekcie nový prvok, materiál či nápad.
Na móle sa predsa len objavia výnimočné archívne kúsky, čierne a biele patchworkové šaty z roku 2006. Aký je ich príbeh?
Patchwork bol mojou špecialitou, už keď som začínala, a zostal ňou dodnes. Nie je to však ten klasický domáci patchwork či kviltovanie, ktoré má pôvod v Amerike a ľudia ho poznajú z prikrývok či obliečok na vankúše zošitých z trojuholníčkov a štvorčekov. Chcela som túto techniku ukázať v úplne inom svetle a tvaroch. Navyše, mnohí si myslia, že patchwork sa robí zo zvyškov látok v rámci recyklácie. U mňa to tak nie je. Na takýto model musíte kúpiť veľké množstvo látky, v tomto prípade surového hodvábu, rozstrihať ho napríklad na štvorce desať krát desať centimetrov, farebne ich zladiť, zošiť, rozžehliť, znova rozstrihať a inak poukladať. Sú to hodiny a hodiny práce.
Prečo ste tento model zvolil na novembrovú prehliadku?
Keď som kedysi patchworkové modely predvádzala na prehliadkach, neskôr som pochopila, že diváci z hľadiska si často ani neuvedomia, že šaty sú poskladané z drobných kúskov – mysleli si, že ide o hotovú vzorovanú látku. Preto som ich prestala šiť na móla a robila som ich len na objednávku. Tieto čierno-biele šaty spred dvadsiatich rokov sú však pre mňa fyzickým dôkazom toho, že tvorím nadčasovú módu. Aj dnes pôsobia moderne a originálne. Zaujímavé je, že práve v posledných troch rokoch si klientky začali takéto patchworkové šaty čoraz častejšie objednávať na plesy či ako svadobné mamy. Akoby ten môj patchwork potreboval dozrieť a počkať si na svoje nositeľky.
Bez skratiek a falošných spoluprác
Vaša jubilejná šou nesie podtitul „...stále svoja”. V čom ste po dvadsiatich rokoch v módnom biznise zostali nekompromisne rovnaká a v čom ste dnes iná?
Vývoj a progres sú prirodzené, rokmi človek naberie množstvo skúseností a veci, ktorých sa kedysi bál, už berie s väčším nadhľadom. Hoci si dodnes občas vyčítam, že som možno málo smelá, podtitul stále svoja pre mňa znamená najmä to, že som nikdy nechcela používať rýchle skratky. V dobe sociálnych sietí je bežné, že návrhári oslovia nejakú „celebritku“ s množstvom sledovateľov, ktorá chodí po večierkoch, a požičajú jej model bez ohľadu na to, či je to jej štýl. Myslia si, že im to prinesie slávu a objednávky. Podľa mňa to tak nefunguje. Ženy, ktoré módu vnímajú hlbšie, okamžite vycítia, že tam chýba chémia, prirodzenosť a spoločný „vibe“. Je to len umelá dohoda.
Podľa čoho si teda vyberáte známe tváre a spolupráce vy?
Dávam na pocit. Aj keď niečo navonok vyzerá ako veľký biznis, ak tam chýba ľudskosť a vzájomné porozumenie, nejdem do toho – či už ide o obliekanie konkrétnej osobnosti, alebo o ponuku navrhnúť kolekciu pre inú značku. Už pri prvých rozhovoroch zistíte, či ste kompatibilní. Keď som oslovila nejakú známu ženu, vždy za tým boli osobné sympatie k tomu, ako pôsobí v bežnom živote. A priznávam, vyberala som si ich aj ako lokálpatriotka, napríklad Zuzanu Kanócz či Gabiku Marcinkovú, pretože sú to východniarky.
S Gabikou Marcinkovou a Zdenou Studenkovou vás spája už dlhoročné priateľstvo. Ako vzniklo?
Gabiku som oslovila pred desiatimi rokmi, či by mi prišla moderovať prehliadku k 10. výročiu značky. Bola nesmierne milá, okamžite sme sa spriatelili a odvtedy som ju obliekala na mnohé významné udalosti. Veľmi si vážim túto lojalitu a teším sa, že prijala pozvanie aj na moju tohtoročnú dvadsiatku. A práve na Gabike si počas jedného nakrúcania všimla moje modely Zdena Studenková. Keď mala cestu na východ, zastavila sa u mňa v ateliéri, vybrala si kúsky, my sme jej ich do druhého dňa upravili a pri návrate cez Košice si ich vyzdvihla.
Človek časom vie, či s niekým si porozumiete v prvej minúte, alebo ani na sto päťdesiaty pokus. Zdenka sa u mňa odvtedy zastaví vždy, keď je na východe, a práve ona ma pred dvoma rokmi nahovorila, aby sme nečakali na žiadne okrúhle výročie a urobili veľkú šou v košickej Kunsthalle, ktorú mi aj odmoderovala.
Čo sa u vás za tie dve dekády absolútne nezmenilo?
Môj vzťah k práci a poctivosť. Používam tie najkvalitnejšie materiály a nikdy nič nerobím lajdácky, len aby bolo. Každý model šijeme presne na mieru a každý detail konzultujeme s klientkou. Poctivá krajčírina pre mňa nie je len o látke a švíkoch, ale aj o dialógu so ženou, ktorá šaty nosí. Toto by som nikdy nechcela oklamať. Ľudia v mojom okolí mi dokonca občas vyčítajú, že som až príliš pedantná. Klientka je už stokrát spokojná, no ja stále hľadám, čo by sa dalo ešte vylepšiť.
Východniarsky patriotizmus a triumf v Číne
Na Slovensku panuje nepísané pravidlo, že ak chce návrhár preraziť, musí ísť do Bratislavy alebo do zahraničia. Vy ste celý čas zostali v Košiciach. Nebol to hendikep?
Práve naopak, považujem to za výhodu. My východniari nemáme problém cestovať, berieme to ako samozrejmosť. Všetko potrebné v Bratislave či v Prahe viem vybaviť na otočku. Košice mám navyše veľmi rada pre rodinný život a nedám dopustiť na tunajšie klientky. Košičanky sú nesmierne vďačné zákazníčky. Keď sa chystajú na spoločenskú udalosť, dajú si záležať, naštudujú si dress code a chcú vyzerať na úrovni , čím vlastne vzdávajú hold organizátorovi podujatia. V Bratislave či v Prahe to ženy až tak neprežívajú. Nemenila by som a určite by som sa nikam nesťahovala.
Z Košíc sa vám napokon podarilo uspieť aj v celosvetovej konkurencii. Na Harbin Fashion Weeku v Číne ste v roku 2018 získali titul Návrhár roka spomedzi 54 tvorcov z celého sveta. Ako si na ten moment spomínate?
Prvýkrát som sa čínskeho fashion weeku zúčastnila v roku 2016. Moja tvorba sa im zrejme zapáčila, pretože ma pozvali opäť, a v roku 2018 prišlo toto ocenenie. My sme pritom vôbec netušili, že sa tam nejaké ceny udeľujú! Zrazu za mnou prišla čínska organizátorka, aby som sa pripravila, že idem na mólo prevziať ocenenie. Pre človeka, ktorý podniká a zažíva s tým spojené pády a vzostupy, to bolo obrovské zadosťučinenie. Získať takúto cenu v ďalekej Ázii v konkurencii z celého sveta vám dá jasný signál, že vaša práca má zmysel.
Babkine vrecia aj balet v perinách
Keď sa obzrieme na vaše úplné začiatky, v sedemnástich rokoch ste zažili úspech na súťaži Zlatá Fatima v Trenčíne. Vtedy ste však tvorili úplne inak než dnes.
Bola som študentka a módou som sa ešte neživila, chcela som byť kreatívna. Šiť z bežných látok mi prišlo príliš obyčajné. Vzala som teda babkine jutové vrecia z pivnice a skombinovala ich s technikou makramé. Z tenučkých špagátikov som naviazala zásterku, overal a kraťasy spojené s jutou. S touto mini kolekciou v kategórii nenositeľnej, čisto kreatívnej módy som sa v roku 1993 prihlásila na súťaž mladých návrhárov Zlatá Fatima v rámci výstavy Trenčín mesto módy. Kedysi to bola obrovská udalosť. Neskôr, keď som si otvorila vlastný ateliér, som však prešla k tvorbe pre reálne ženy do reálneho života, k modelom, ktoré sú funkčné, nositeľné, no stále originálne.
K divokejšej divadelnej kreativite ste sa však predsa len vrátili, keď ste navrhovali kostýmy pre Balet Slovenského národného divadla.
Áno, išlo o krásny projekt v SND (pozn. red.: Fashion Ballet 24), kde počas jedného večera uviedli štyri choreografie a pri každej sa spojil choreograf, hudobný skladateľ a módny návrhár. Dostala som úplne voľnú ruku. Naše predstavenie sa volalo Dream Out, čiže bolo o snoch. Chcela som sa vyhnúť klasickým šifónovým a baletným sukničkám a lámala som si hlavu, ako to uchopiť. Napokon mi napadlo to najprirodzenejšie spojenie, sníva sa predsa v posteli pod perinou! Kostýmy som preto ušila zo sypkoviny, z tej hrubej, husto tkanej stopercentnej bavlny, ktorá šuští a na dedinách sa z nej dodnes šijú periny, aby cez ňu nevylietavalo perie.
Ako sa v takom tuhom materiáli tanečníkom hýbalo?
Spočiatku som sa toho bála, lebo sypkovina vôbec nie je elastická, ale zvládli sme to. A keďže sny bývajú neucelené, roztrhané a divoké, aj samotné strihy som navrhla disproporčne – kostým mal len jednu nohavicu alebo jeden rukáv, prípadne neukončené švy. A keďže milujem kabátové strihy, vyšperkovala som to tým, že fazónu – teda golier na saku – som reálne vyplnila klasickým perím.
Vo vašej tvorbe je cítiť prácu s geometriou, konštrukciou a kovovými odleskami. Súvisí to s tým, že ste pôvodným vzdelaním strojárska inžinierka?
Určite áno. Na Strojníckej fakulte sme mali obrovské množstvo predmetov spoločných so študentmi textilnej fakulty v českom Liberci – deskriptívu, geometriu, prenášanie tvarov na papier. V začiatkoch som si všetky strihy konštruovala sama a šiť som sa učila doma na šijacom stroji po babke, po ktorej som zdedila remeselné gény. A zrejme práve pre tú strojarinu mám dodnes slabosť pre technicky zaujímavé materiály a kovové vlákna.
Nová kolekcia MONOCHROME: Kovový šifón, pogumovaná bavlna a unisex bombery
Názov vašej novej kolekcie je MONOCHROME. Čo to znamená a ako ste tento koncept uchopili?
Monochromatickosť som poňala tak, že jednotlivé modely sú jednofarebné solitéry s takmer sochárskym, priestorovým strihom. Ide o nadčasové, celoročné kúsky, ktoré viete zakomponovať do šatníka na mnoho spôsobov – od bežného dňa a kávy v meste až po večer či ples. Veľmi ma inšpiruje estetika japonských dizajnérov ako Issey Miyake či štýl Victorie Beckham: jednofarebný materiál, kde celú výnimočnosť robí geometria a strih.
Priamo na stojanoch máte rozpracované modely z pomerne netradičných látok. Čo na móle uvidíme?
Rada experimentujem s povrchmi. Máme tu napríklad bavlnu so špeciálnou kovovou úpravou v modrej farbe. Ušila som z nej nielen plášť, ale aj sako a nohavice na denné nosenie. Keďže je základom bavlna, materiál dýcha a dá sa dokonca prať v práčke. Ako praktická žena na to kladiem veľký dôraz. V dnešnej rýchlej dobe nemá každý čas behať s každým kúskom do čistiarne, preto v šatníku rada kombinujem ušľachtilý hodváb, kašmír a vlnu s praktickejšími modernými materiálmi. Okrem toho v kolekcii použijem jemnučký šifón pretkávaný kovovými vláknami, flitre a výrazné 3D textílie s vytŕčajúcimi hrubšími aj tenšími nitkami, z ktorých budú celé šaty a topy.
Približne tretina kolekcie bude unisex a spájate v nej dámske a pánske prvky. Čo vás k tomu priviedlo?
Skvelým príkladom sú bombery, ktoré budú v novej kolekcii veľmi výrazné, rovnako ako oversize saká so širokými ramenami či balónové nohavice z tenšej aj hrubšej kostýmovky. Veľmi rada používam prvky z armádnych odevov, ako sú vysoké goliere, výložky a manžety, no dám im úplne iný kontext. Keď rýdzo pánsky strih bombery ušijete v jednej vrstve zo zlatého lesklého materiálu, z ružového hodvábu alebo z flitrovej látky, okamžite získa iný charakter. Už na prehliadke v roku 2024 som prvýkrát zaradila pánske kolo, kde sme dámske modely predviedli aj na mužoch a fungovalo to výborne. Primárne síce navrhujem pre ženy, no občas prídu aj páni, ktorým šijeme kabáty či džínsové a patchworkové saká. Do klasických pánskych oblekov sa však nepúšťam – tie si vyžadujú špeciálne továrenské lisy a výstuže, aby fazónka a ramená dokonale stáli, to prenechávam špecializovaným fabrikám.
Ako u vás vyzerá samotný tvorivý proces? Sadnete si večer pri sviečke so skicárom v ruke?
Vôbec nie, som oveľa akčnejšia. Najlepšie nápady mi zídu na um v pohybe, v každodennom zhone a v takom tom dobrom tvorivom strese. Niekedy dokonca v dielni niečo omylom ušijeme inak a vznikne z toho skvelý nový strih. V hlave mám akoby plátno, na ktorom už dopredu vidím hotové šaty. Prvé látky na novembrovú šou som objednávala už pred letom, takže príprava trvá zhruba pol roka, no posledný mesiac pred prehliadkou býva najintenzívnejší. Keď vidím, ako sa látka správa na figuríne a na modelke v pohybe, ešte za pochodu mením strihy a pridávam nové kúsky.
Realita módneho biznisu: Tvoriť je ľahké, predať ťažké
Koho nosí Ida Sandor? Šijete si oblečenie sama?
Áno, snažím sa svoje veci nosiť čo najviac, aby som na vlastnej koži vychytala všetky muchy a strihové detaily, ktoré ženám pomôžu schovať, čo chcú skryť, a vyzdvihnúť to pekné. Zároveň ma fascinuje, ako moje šaty žijú so zákazníčkami ďalej. Bežne sa klientiek aj po rokoch pýtam, ako sa im model nosí, a keď sa im niektorý kúsok časom opozerá, donesú ho do ateliéru a pretvoríme ho. Šaty rozstrihneme, spravíme z nich top alebo kostým. Aj to je pre mňa udržateľnosť a recyklácia v praxi, pri ktorej si navyše precvičím kreativitu.
Čo hovoríte na mladú generáciu lokálnych tvorcov a študentky odevného dizajnu, ktoré za vami chodia po rady?
Držím palce každej jednej, ktorá si otvorí vlastný ateliér alebo založí značku, pretože až vtedy zistia, čo táto práca v skutočnosti obnáša. Keď som mala sedemnásť či devätnásť rokov a profesorka z VŠVU mi vysvetľovala realitu módneho trhu, tiež som si v duchu hovorila: „Čo ty môžeš vedieť, veď ty len učíš a módu nerobíš!“ Preto dnes mladé dievčatá úplne chápem, že mi neveria, keď im o tom rozprávam. Sociálne siete ukazujú len pozlátku. Navrhnúť a ušiť kolekciu je tá ľahšia časť, lenže vy potom musíte každý jeden kus predať.
Čo im teda do života radíte?
Aby okrem módy vyštudovali radšej ekonómiu alebo grafický dizajn. Dnes trh valcuje lacná produkcia z Číny a vybudovať funkčný e-shop stojí obrovské peniaze. Musíte nakúpiť látky, ušiť kolekciu, zaplatiť fotenie, marketing, a to ste ešte nepredali ani jeden kus. Ak budú mať vyštudovanú ekonómiu, budú si vedieť všetko spočítať; ak grafiku, samy si nafotia a upravia vizuály, pozvánky či e-shop. A ak ich móda skutočne baví, tá vášeň im nikam neutečie, môžu tvoriť popri stabilnom základe a pracovať, pracovať, pracovať. Bez toho to v móde nejde.
text: Monika Ištvánová
foto: Mário Medzihradský, Ida Sandor
