Deklarácia slovenského národa, známa ako Martinská deklarácia, bola schválená 30. októbra 1918 členmi Slovenskej národnej rady (SNR) v Turčianskom svätom Martine. Tento dokument vyjadril vôľu slovenskej politickej reprezentácie vytvoriť spoločný česko-slovenský štát. Od roku 1993 sa 30. október pripomína ako pamätný deň, pričom v roku 2018 bol jednorazovo oslávený ako štátny sviatok.

Zhromaždenie, ktoré sa konalo v budove Tatrabanky, sa zúčastnilo vyše 200 zástupcov z celého Slovenska. Predpoludním 30. októbra sa uskutočnila predporada, kde sa diskutovalo o jednoznačnosti prihlásenia sa k česko-slovenskému štátu. Ivan Dérer, spolu s ďalšími politikmi, vyjadril obavy z možnej násilnej reakcie Maďarska na jednoznačné vyhlásenie.

Na slávnostnom zasadnutí o 14.00 h predseda SNS Matúš Dula a Andrej Hlinka vyzvali k jednote a svornosti. Zhromaždenie ustanovilo 20-člennú SNR a jej 12-členný výkonný výbor, ktorý prijal Deklaráciu slovenského národa. Táto deklarácia odmietla právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa a vyhlásila SNR za jediného oprávneného zástupcu.

Večer sa členovia výkonného výboru dozvedeli o kapitulácii Rakúsko-Uhorska a vyhlásení Československej republiky v Prahe. Michal Hodža navrhol úpravy v texte deklarácie, aby reflektovali nové politické skutočnosti.

Deň po vyhlásení deklarácie sa Výkonný výbor SNR zaoberal úpravou správy na Slovensku. Emil Stodola zdôraznil potrebu vybudovania samosprávy Slovenska do desiatich rokov. Uznesenie porady, ktoré nebolo súčasťou deklarácie, vyjadrovalo presvedčenie, že štátoprávne postavenie Slovenska bude potrebné určiť po uplynutí času na konsolidáciu pomerov.