Je krátko pred ôsmou ráno a pred zrekonštruovanou budovou Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach sa už zhromažďujú nedočkavci. Jednotlivci, skupinky, ale aj celé kolektívy. Najmä žiaci a študenti miestnych škôl dostali dnes príležitosť byť konečne niekde prví. Aj vďaka múzeu sú totiž už dnes svetoví.
Zaťažkávaciu skúšku má budova už za sebou a vo štvrtok večer ju otvárali ústavní činitelia a pozvaní hostia. V piatok sa však celý ceremoniál opakuje, tentoraz pre verejnosť. Vytúžený piatok prichádza po troch rokoch a obrovskej investícii. Aj ráno vyzerá byť slnečné a všade cítiť akúsi radosť z očakávaného. Nikto nešomre, napriek tomu, že ešte nie je všetko pripravené.
Ani z dáždnika sochy Andyho Warhola pred budovou múzea ešte nestrieka voda. Zato večer deň vopred jej tu bolo ako na Domaši. Dážď si už nepripúšťa nikto a v susednom Tescu aj tak zrejme už vykúpili všetky handry a utierky ešte vo štvrtok. Vysušiť stovky stoličiek a kresiel nebolo jednoduché.
Rozviazané múzeum
Po deviatej to už začína šumieť na javisku aj v priestore pred moderne a nadčasovo zrekonštruovanou budovou. Moderátorka predstavuje hostí, medzi nimi predsedu Prešovského samosprávneho kraja Milana Majerského, primátora Medzilaboriec Ladislava Višňovského, riaditeľa múzea Martina Cubjaka a napokon aj čestného ambasádora podujatia a synovca umelca Donalda Warholu.
Každý povie niečo múdre a krátke. Mládež je netrpezlivá, no z rečníkov cítiť úprimnú radosť. Napokon, na otvorenie múzea sa tu čakalo ako na spasenie. Opäť sa rozväzuje mašľa. A potom sa vo dverách objavujú prví návštevníci. Medzi inými aj ten úplne prvý. Ešte zápis do kroniky či pamätnej knihy a zástupy aj so sprievodcami vstupujú do vynovených výstavných priestorov. Tie sú naozaj krásne, moderné a dýchajú nadčasovosťou a veľkoleposťou, v ktorej umelecké diela vyznejú lepšie ako v zažltnutých priestoroch pod deravou strechou.
Chcel byť pri tom
Zatiaľ čo prúd návštevníkov pokračuje, my zastavujeme práve toho prvého. Stanislav Bošnovič z Košíc sa roky zaoberá dielom tvorcu pop-artu, preto nemohol na otvorení chýbať.
„Je to pre mňa česť a zároveň logické vyvrcholenie môjho záujmu o tvorbu Andyho. Celý život sa pohybujem okolo fotografie, reklamy aj umenia, preto som bol zvedavý na otvorenie. Pre istotu som pricestoval už vo štvrtok, aby mi nič neušlo,“ hovorí a dodáva, že veľký rešpekt patrí všetkým, ktorí sa do obnovy pustili. „Pamätám si múzeum ešte z čias jeho vzniku a naozaj veľmi sa zmenilo. Verím, že takéto svetové múzeum sa podpíše aj pod postupnú premenu regiónu.“
Do vnútra stále prúdia davy. Organizátori ich delia na menšie skupinky, ktoré si so sebou odvádza sprievodca. Na dlhé výklady však nie je čas. Toto je múzeum, kde by ste sa mali zdržať minimálne štyri hodiny a to nemusíte byť ani priaznivcom moderného umenia.
Napriek rušnej atmosfére oceňujeme dobrú organizáciu. Medzi novinármi sme si už na začiatku kládli otázku, či nebudeme svedkami vpádu, ako to robia kupujúci počas amerických výpredajov, keď sa ľudia doslova vrhnú do útrob obchodov. Nič také sa nedeje a návštevníci zvládajú nápor so cťou a trpezlivosťou. Aj tak sa však dlhý rad vinie k vchodu takmer do jedenástej. Potom sa situácia upokojuje, no o návštevníkov nie je núdza.
„Bodaj by tak bolo aj v ďalšom období. Úprimne im prajem veľa návštevníkov. Roky som pracovala v kultúre, v osvetovom stredisku a to, čo vidím tu, to je nádhera. Verím, že je to aj silný signál pre náš kraj, pre nás východniarov,“ hovorí jedna z prvých návštevníčok pani Belejová.
Ani jej manžel Juraj Belej sa nevedel dočkať. „Je to nádherné, fantázia oproti tomu, čo tu bolo predtým. Všetko je úplne iné. Bol som tu už, keď sa múzeum otváralo prvýkrát. Aj teraz som chcel byť pri tom, keď sa po druhý raz otvára po rekonštrukcii. Je to tu svetové, som na to hrdý,“ dodáva.
Podobne sa vyjadruje aj nadšený návštevník Jaroslav Stuško. „Tak ako nás Andy Warhol zviditeľnil po celom svete, verím, že nás teraz zviditeľní aj toto múzeum.“
Z Prešova pricestovala Martina, ktorá obnovu múzea sledovala už počas rekonštrukcie. „Boli sme tu viackrát aj s priateľmi, ale vedeli sme, že múzeum je zatvorené. Čakali sme, kedy ho konečne otvoria. A keď sme sa dozvedeli, že to bude dnes, jednoducho sme prišli. Ak bude múzeum dobre propagované a budú tu kvalitné služby, môže byť na osoh všetkým východniarom,“ dodáva.
Warhol očami dvanásťročnej
Po múzeu sú roztratené desiatky školákov. Diskutujú, natáčajú si videá a robia fotky. Na našu otázku odpovedajú jednoznačne: „Páči sa nám!“ Viac však povedať nevedia. Pochopiteľne, k modernému umeniu sa cesta nehľadá ľahko.
Napriek tomu svojím názorom zaujme dvanásťročná žiačka tunajšej Základnej školy na Komenského ulici Lea Mihaličová. S Warholovou tvorbou sa stretla už v materskej škole, keď navštívila pôvodné múzeum pred rekonštrukciou, ale pozornosť mu venuje aj doma.
„Už vtedy som pochopila, že do svojich obrazov vkladal celé srdce a ja som ho chcela zažiť a vidieť. Veľmi som chcela vidieť, ako múzeum vyzerá teraz a v ňom jeho diela. Je neuveriteľné, čo dokázal. Strašne, strašne sa mi to páči,“ hovorí nadšene.
Múzeum vrchovato
A ako vnímali prvý deň z druhej strany pracovníci a sprievodcovia múzea? Alena Stavrovská priznáva, že záujem návštevníkov prekonal ich očakávania.
„Vedeli sme, že príde veľa ľudí, ale toto prekvapilo aj nás. Môžeme si iba želať, aby ich toľko prichádzalo aj v budúcnosti,“ hovorí a dodáva, že sa na nával pripravili, a tak si každý našiel niečo svoje. „Ľudí zaujíma najmä architektúra budovy, kovové schodiská a plošiny okolo budovy, tiež nové expozície, rôzne multimediálne prvky, ale aj náš merch, kde si môžu kúpiť suvenír.“
Prechádzame všetkými priestormi. Sú navrhnuté veľkolepo, ale je tu aj množstvo zákutí, kde si človek môže sám v tichu a súkromí hľadať cesty objavovania. Prízemie, prvé aj druhé poschodie mapujú jeho najznámejšie diela, návštevník sa dozvedá o živote i koreňoch umelca na Hornom Zemplíne.
Napokon vstupujeme na strechu, kde prekvapí vegetačná strecha, ale aj veľkolepá obrazovka s amfiteátrom. Snažím sa predstaviť si, ako často sa tu bude premietať a ako dlho. Počasie v Medzilaborciach patrí skôr k tým chladnejším. Smutné je, že v meste dodnes nemajú žiadne kamenné kino, kde by sa pravidelne premietalo. Najbližšie je vo Svidníku, Stropkove či v Humennom.
Zo strechy napokon schádzame dole až pred múzeum. Vládne tu čulý ruch. Medzi návštevníkmi sú aj štvrtáci z Komenského základnej školy s učiteľkou Annou Evou Godovou, ktorá deti na stretnutie s Warholom pripravovala už skôr.
„Rozprávali sme sa o ňom počas vyučovania, takže deti majú základné informácie. Dnes si ich mohli doplniť a najmä naživo vidieť to, o čom sme sa učili a o čom sme sa rozprávali.“
A čo by si mali podľa mladej učiteľky odniesť? „Predovšetkým vedomie, že Andy Warhol je obrovská, celosvetovo známa osobnosť umenia a kultúry. A mali by sme si vážiť, že práve tu, na východe Slovenska, máme takúto pamiatku.“
Prišiel na tri mesiace. Zostal osem rokov
Premenu múzea veľmi emotívne prežil aj jeho riaditeľ Martin Cubjak. Nečudo, pôvodne vôbec nepočítal s tým, že s Medzilaborcami spojí také dlhé obdobie života. Prišiel ako krízový manažér na tri mesiace a zostal osem rokov. Ako dlho ešte, ukáže čas.
„Bola to teda poriadna jazda,“ usmieva sa pri bilancovaní. „Naozaj som sem prišiel iba na chvíľu. Múzeum sa vtedy muselo veľmi rýchlo odborne aj personálne stabilizovať. S múzeom som bol spätý už od študentských čias, cez víkendy som tu predával lístky,“ hovorí a priznáva, že rekonštrukcia bola svojím spôsobom náhoda.
„Od ľudí okolo mňa prišiel impulz, že je to možno vyššia výzva, pre ktorú by sa oplatilo zostať. Išiel som do toho a neskôr som sa ocitol na rokovaní vlády, kde som predložil myšlienku rekonštrukcie. Podarilo sa a zrazu som tu osem rokov.“
Tie si vyžiadali veľa obetí a keďže býva v Košiciach, aj denné dochádzanie.
„Rodina trpela, a tak si to všetko vyžiadalo kompromisy aj v osobnom živote, ale paradoxne mi to prinieslo aj inú zmenu. Keďže som veľa času trávil v aute, začal som viac športovať, bicyklovať a vlastne som zmenil životný štýl.“
Martin Cubjak sa netají svojou vierou, a tak okrem iných poďakovaní jedno smeroval aj tam hore. „Som veriaci človek a cítim, že nad nami celý čas stál Pán. Pri takomto diele musel nad nami niekto bdieť a žehnať mu.“
Osobné zadosťučinenie
V dave návštevníkov nemožno prehliadnuť muža s bielymi vlasmi a s neodmysliteľným sakom. Michal Bycko je zakladateľom a dušou múzea.
„Považujem to za osobné zadosťučinenie. Veľa roboty stálo, kým múzeum vôbec vzniklo, a veľa roboty stálo aj to, aby sa ho podarilo udržať,“ hovorí a pripomína, že vznik múzea a jeho dnešné znovuzrodenie sú dve odlišné kapitoly.
„Začiatok bol podľa mňa nebezpečnejší. Púšťali sme sa do neznámej myšlienky, s prakticky neznámym človekom, a navyše ešte za socializmu. Bolo to nebezpečné aj preto, že súdruhovia nemuseli všetko prijať a mohli sa mstiť. Dnes je situácia úplne iná. Andy Warhol patrí medzi najznámejších ľudí na svete. Tak prečo by z toho nemohli niečo mať aj Medzilaborce? Prečo by im múzeum nemohlo pomôcť?“
Byckov rukopis cítiť v celom diele, no urobil by dnes niečo inak? „Áno, ale neviem, či by som sa do toho ešte pustil,“ dodáva po chvíli zamyslenia.
Z davu do ticha Mikovej
Chceme sa ešte pozrieť do rodiska Andyho rodičov Júlie a Andreja. Miková je z Medzilaboriec iba kúsok, no kontrast nemôže byť väčší. Kým pred múzeom to vyzerá ako na balkánskom bazáre, Miková je doslova ľudoprázdna. Vedie ňou nová cesta, no prejsť ju musíme dvakrát, kým sa na ulici niekto objaví.
Našťastie stretávame Máriu Čekanovú, ktorá na Mikovú nedá dopustiť: „Až na to, že je tu čoraz menej ľudí, žije sa tu vynikajúco. Máme ticho a čistý vzduch. Ja som prišla zo Svidníka a už by som tam nevedela bývať. Tu je krásne prostredie. Cez víkendy obec ožíva chatármi a chýbajúci obchod nevnímame ako neprekonateľný problém. Väčší nákup si skrátka urobíme v meste alebo v okolitých dedinách,“ hovorí a znovuotvoreniu múzea sa teší. „Očakávam zlepšenie. Možno sa život zmení až o pár rokov a nás to už ani nezastihne, ale myslím si, že naše deti sa sem budú rady vracať.“
O niekoľko čísel ďalej opravuje starý dom Ján Zavacký, rodák z Mikovej, ktorý dnes žije vo Frýdku-Místku. Naspäť natrvalo sa sťahovať nechystá, no dom má preňho inú hodnotu.
„Staval som ho spolu s otcom. Bol som jediný z desiatich súrodencov, ktorý mu pri tom pomáhal. Navyše, tu som doma a hoci žijem inde, do Mikovej sa vraciam rád. Tento kraj je mi blízky. Rád sem utečiem z rušného mesta. A keď som von, tak si vždy hrdo uvedomím, že som nositeľom priezviska, ktoré za slobodna nosila aj matka Andyho Warhola Júlia.“
Warhol na sudoch aj hasičskej zbrojnici
Počas prechádzky pokojnou a uhladenou Mikovou oslovujeme aj 27-ročnú Alexandru. Na rukách drží štvormesačného Adama. „Žije sa nám tu trošku ťažšie, ale sme zvyknutí. Povedala by som, že lepšie je na dedine ako v meste.“
Aj ona dúfa, že znovuotvorenie múzea nebude udalosťou iba pre Medzilaborce. „Aj tu máme informačné centrum a myslím si, že keď teraz otvorili múzeum, bude sem chodiť viac ľudí. Viac ľudí sa o tomto kraji dozvie a možno bude cestovný ruch na východnom Slovensku lepší, ako bol doteraz,“ nádeja sa.
Čo však región podľa mladej ženy potrebuje ešte viac? „Prácu. Tej je tu málo.“
Alexandru podporí aj jej mamka Lenka Grudzová. „Uchádzala som sa o miesto upratovačky v novom múzeu, no neuspela. Jedným z problémov je aj doprava. Potrebovali, aby som bola v práci už o šiestej ráno, ale my odtiaľto máme zlé autobusové spojenie,“ vysvetľuje, no dodáva, že na nedostatok roboty okolo domu si nesťažuje. Pomáha aj dcére, len: „Keby tých peňazí bolo viac.“
Warhol je pritom v Mikovej prítomný stále, aj tam, kde by ho človek nečakal. Druhá najstaršia dcéra z rodiny Viktória Grudzová preniesla jeho farebný svet priamo do ulíc dediny. Motívmi inšpirovanými Warholovým dielom pomaľovala veľké plechové sudy, dvere požiarnej zbrojnice a skrášlila aj autobusové zastávky.
Uprostred tichej dediny sú tieto pestrofarebné drobnosti svojskou poctou umelcovi, ktorého rodinné korene siahajú práve sem. Trochu paradoxne o Viktóriinom malom „Warholovi pod holým nebom“ v medzilaboreckom múzeu zatiaľ ani nevedia, a tak sa budeme snažiť, aby aj prostredníctvom tohto článku o nej už čoskoro v MMAW vedeli.
Niekoľko kilometrov a úplne iný svet
Z Mikovej sa vraciame späť do Medzilaboriec. Okresné mesto, hoci žije v týchto dňoch eufóriou, má aj svoje problémy a tvrdá realita tu na človeka číha na každom rohu. Medzilaborce skrátka nie sú iba Warhol, nové expozície či turisti. Sú to aj chýbajúce kino, gymnázium či kaviarne, služby a nájomné byty a predovšetkým podniky a pracovné príležitosti.
Mladí odchádzajú a na periférii mesta žijú vylúčené komunity s jarmom generačnej chudoby. Ich každodenná realita má od pestrofarebného sveta pop-artu poriadne ďaleko.
Alena otvorene vymenúva, čo im chýba: „Mnohé by sa tu malo zlepšiť. Niektorí nemajú ani poriadnu strechu nad hlavou, nemáme kanalizáciu, vodu ani plyn. A najväčším problémom je práca. Nemáme sa kde zamestnať.“
Od samotného múzea si veľké ilúzie nerobí, no teší sa na malú zmenu: „Veríme, že keď sem začne chodiť viac ľudí, možno vzniknú aj ďalšie pracovné príležitosti. Také, kde by sme sa mohli zamestnať aj my.“
Jednou z obyvateliek lokality za železničnou traťou je aj Martina Kunnyová. Najväčším problémom mladých ľudí je podľa nej bývanie. Sama žije s dieťaťom a mužom v jednej izbe, ktorú jej prenechal starý otec.
„Nemám kde bývať. Mám síce elektrinu, ale vodu si musím nosiť od svokry. Chýba aj kanalizácia, plyn...“
Od mesta by očakávala väčšiu pomoc. „Je tu veľa mladých ľudí, ktorí nemajú kde pracovať. Prácu si hľadám opakovane, dávala som žiadosti, chodila som sa pýtať, ale nič. A v múzeu nás tiež nezamestnajú,“ dodáva skepticky.
Priamo z múzea do lokality za traťou sa vracia Kristián Ferenc. Ráno sa bol pozrieť na otvorenie a popoludní si vychutnal hudobný program. „Je to dobré. Pekne to urobili. Keby tam boli ešte nejaké reštaurácie...“
Keď rozhovor zvrtneme na život za traťou, odpoveď je už menej veselá. „Nie je to tu najlepšie. Keby bolo viac možností na šport a zábavu, bolo by to fajn. A možno keby sme mohli mať aj lepšie bývanie. Ale mne sa nežije zle, mám rodinu, ocka, mamu...“
Z medzilaboreckej časti Vydraň je Oksana Pirníková a verí, že nové múzeum môže Medzilaborciam výrazne pomôcť. Samo však podľa nej nestačí. „Miestni ľudia aj podnikatelia sa musia navzájom podporiť a vyjsť si v ústrety. Turisti prinesú do mesta čerstvý vzduch zo sveta, nové názory, väzby a dôjde aj k výmene kultúrneho poznania a skúseností.“
Medzilaborciam by podľa nej prospelo viac života a najmä viac vzájomnej komunikácie. „Taká civilizačná živosť by mestu prospela. Keď budú ľudia medzi sebou viac komunikovať, myslím si, že sa podarí vyriešiť aj veľa problémov, o ktorých si dnes myslia, že sa vyriešiť nedajú.“
Pre svet Warhol, pre neho ujo Andy
Vraciame sa pred múzeum. Atmosféra je už uvoľnenejšia, z pódia znie hudba, vystupuje Katka Koščová, po nej Dominika Novotná a Komajota. Otvárací deň sa pomaly mení na oslavu.
Počas celého dňa nechýba všadeprítomný čestný ambasádor otvorenia, synovec Andyho Warhola Donald Warhola. S novou podobou múzea je veľmi spokojný. Páči sa mu najmä to, že návštevníkovi neponúka iba hotové odpovede, ale nabáda ho objavovať.
„Je to veľmi warholovské. Je to plné objavovania, presne tak, ako to bolo v práci a umení môjho strýka.“
Američan s rusínskymi koreňmi a českou manželkou si už dnes spomenie len na veľmi málo slov z rusínskeho či slovenského jazyka, no oceňuje najmä to, že nové múzeum nerozpráva iba príbeh Andyho Warhola. „Veľmi sa mi páči, že je to aj o umelcoch, ktorí s týmto umením bezprostredne súvisia. Je to také objavovanie.“
Donald videl v Andym vždy akoby dve osoby. Jednou bol Andy Warhol – svetoznámy umelec a ikona pop-artu a tou druhou jednoducho ujo Andy.
„Bol to najláskavejší, najmilujúcejší a najštedrejší človek, akého som v živote stretol a poznal. Hovorím to naozaj veľmi úprimne, pretože on tak skutočne žil. Nielenže o tom hovoril, ale bol nám príkladom,“ zaspomínal si.
Podľa Donalda jeho ujo svojím životom určil latku aj ďalším členom rodiny. „Nastavil štandardy, ku ktorým sme sa my, ako jeho príbuzní a synovci, snažili priblížiť. Žil tak, ako hovoril, a tak, ako chcel, aby sme žili aj my. Aj preto verím, že múzeum v tomto regióne osloví nielen zahraničných návštevníkov, ale aj domácich. Ujo Andy vždy veril, že umenie má byť pre každého.“
Azda práve v tejto myšlienke je ukrytá jedna z najväčších výziev znovuotvoreného múzea – aby bolo svetové, ale zároveň zostalo blízke ľuďom, ktorí žijú iba pár ulíc či dedín od neho.
Keď doznejú koncerty
Dozneli koncerty a ľudia sa rozchádzajú. Nie však nadlho. O osemnástej sa pred múzeom zíde ďalšia časť pozvaných hostí. Nevídaná udalosť si totiž vyžiadala aj nezvyčajný postup. Múzeum moderného umenia Andyho Warhola sa otváralo prakticky dvakrát – vo štvrtok aj v piatok.
V meste sa počas týchto dní často hovorí o udalosti desaťročia, no niektorí miestni zašli ešte ďalej a tvrdili, že od oslobodenia mesta sa tu azda nič také významné neudialo. O novotách svedčí aj milá skúsenosť jednej z pracovníčok školy, kde sa chystali dobroty na záverečnú recepciu. „Tak šumne mäso tam privežli, že za calý život ja take nevidzela!“
Ošiaľ po pár dňoch pominie, no svetové meno a moderné a vkusné múzeum zostanú. Ako bude žiť aj po slávnostných prejavoch a rozviazaní mašle, o tom do veľkej miery rozhodne dobrý marketing a pokračovanie v poctivej práci. Ale aj priazeň a iniciatíva miestnych. Nikto zvonku tu totiž prácu za nich neurobí. Andy sa už nadrel dosť.
V piatok mali Medzilaborce svoj veľký deň a svet prišiel za Warholom tam, odkiaľ sú jeho korene. Teraz zostáva na Medzilaborciach a celom východe Slovenska, aby túto príležitosť dokázali využiť.
text a foto: Ľubomír Lehotský
