Reprezentoval, rozhodoval o živote a smrti, volili ho iba muži, nemal nárok na plat a svoju funkciu nesmel len tak odmietnuť. Bola totiž prejavom úcty a poslaním. Richtár stál na čele Košíc v stredoveku a novoveku. Jedným z najznámejších predstaviteľov vtedy ešte uhorskej metropoly bol učenec Ján Bocatius.

Iba muži ako hlavy rodiny 

Richtár mal najmä uchovať, čo bolo dobré a potlačiť zlé. Na rozvoji mesta či jeho víziách rozvoja až tak nezáležalo.

V európskom prostredí sa táto funkcia spája najmä so vznikom komunálnych opevnených centier, približne od 12. do 13. storočia. Vtedy sa obyvateľstvo začalo formovať ako samosprávna komunita, ktorá potrebovala mať na svojom čele správcu. V západnej časti Európy bolo zvykom, že najvyššieho predstaviteľa mesta dosadzoval panovník, prípadne išlo o dedičný post. V Uhorskom kráľovstve už od 13. storočia udeľovali králi mestám výsadu voliť richtára. Komunita si teda svojho najvyššieho predstaviteľa mohla slobodne vybrať.   

Tento proces prechádzal vývojom, ale v našich zemepisných šírkach sa napokon ustálilo, že richtára obvykle nevolilo zhromaždenie všetkých plnoprávnych mešťanov. Vyberali ho ich zástupcovia, ktorí tvorili volenú radu. Tá mala právo vyselektovať spomedzi mešťanov najvhodnejšieho kandidáta. 

„V prvom rade však muselo ísť o plnoprávneho obyvateľa. To bol občan, ktorý vlastnil dom v meste a s ním aj príslušný majetok. Vtedajšej spoločnosti to pripadalo veľmi dôležité, pretože takého kandidáta vnímali ako človeka spätého s mestom. Mal v ňom dom, rodinu a majetok, a teda nemal dôvod ich opúšťať. S Košicami takpovediac zdieľal dobré aj zlé. Pre komunitu bolo dôležité, že takýto človek bude hájiť záujmy mesta, v ktorom žije, a zároveň aj svoje vlastné záujmy, pretože tu mal zázemie,“ vysvetľuje Drahoslav Magdoško z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Ak si predstavíme metropolu východu na konci stredoveku, v jej centre stálo približne 440 domov. Niektorí mešťania pritom vlastnili aj dve či tri nehnuteľnosti. Okruh plnoprávnych mešťanov tak tvorilo iba niekoľko stoviek osôb. V tomto období išlo o mužov ako hlavy rodín. „Iba oni mohli kandidovať a pohybovať sa vo vedení mesta, a teda iba oni sa mohli stať richtármi,“ upozorňuje Magdoško.   

Významné právo meča

Košice mohli mať na konci stredoveku približne 5 500 obyvateľov. Z nich bolo len necelých desať percent mužov aktívnych v mestskej samospráve. Do latinčiny sa richtárov post doslovne prekladá ako iudex. Ide o typický príklad hierarchie moci. V stredoveku každý človek podliehal niekomu a toto podliehanie sa výrazne prejavovalo práve v súdnej úlohe. 

„Kráľ súdil šľachticov a iba on mal právo osobne odsúdiť feudálov na trest smrti. Páni zase súdili svojich poddaných. Výsadné komunity, akými boli mestá, mali vlastnú výnimočnosť v tom, že si mohli zvoliť svojho predstaviteľa, ktorý súdil obyvateľstvo,“ vysvetľuje Magdoško.

V stredoveku tak dochádzalo ku kumulácii právomocí. V rukách jedného človeka sa sústreďovala súdna funkcia, ale aj hospodárska, administratívna a ďalšie práva, ktoré zasahovali do fungovania spoločnosti.

„Medzi najvýznamnejšie práva patrilo tzv. ius gladii, teda právo meča. V takom prípade mohol richtár spolu s prísažnými, čiže prísediacimi mestského súdu, rozhodovať aj o živote a smrti,“ pripomína historik Juraj Šedivý.

Vplyvní richtári tvorili dejiny

Na prvého muža sa tiež kládli vysoké morálne nároky. Vyplýva to zo zachovaných spisov z Košíc, Bratislavy, Trnavy či spišských miest, ktoré patrili k najvýznamnejším samosprávam niekdajšieho Uhorska. Na prelome 13. a 14. storočia stáli na čele metropoly východu bratia Volkwin a Arnold.

„Pochádzali z rodu Samflebenovcov. Tejto rodine patril aj územný majetok v bezprostrednej blízkosti mesta, nazývaný Vyšné Košice, čo je dnešná Hradová a priestor pod Hradovou. Aj veľké pozemkové zázemie pravdepodobne posilňovalo jej postavenie. Vieme tiež o kontaktoch na kráľovský dvor, najmä v prípade druhého richtára Arnolda,“ hovorí Magdoško.

To ukazuje, ako si v staršom období, keď sa mestská komunita ešte len formovala, jednotliví predstavitelia získavali a udržiavali pevné postavenie v administratíve mesta. Pomáhali im v tom aj kontakty s kráľom, vďaka ktorým boli vhodnými prostredníkmi medzi panovníkom a mestskou komunitou. 

Zaujímavým príkladom je aj Ján Hebenstreit z prvej polovice 15. storočia. Najprv pôsobil ako člen mestskej rady a následne sa stal richtárom Košíc. Pravdepodobne pochádzal z Norimbergu, odkiaľ ho obchodné záležitosti priviedli až k nám. Z jeho iniciatívy boli spísané pravidlá pre fungovanie mestskej rady, ktoré mali morálno-právny charakter. Onedlho na to si Košice nechali spísať aj právnu zbierku zo švábskeho, teda juhonemeckého prostredia, kde leží aj Norimberg.

„Tento richtár mal podiel na žiadosti mesta o udelenie druhej erbovej listiny v roku 1423. Na tejto erbovej listine sa objavuje tiež Hebenstreitov meštiansky znak. Ide o pomerne zriedkavý prípad, keď si týmto spôsobom nechal potvrdiť vlastný erb, čo dovtedy nebolo v našom prostredí bežnou zvyklosťou,“ dodáva Magdoško.

Ján Bocatius

Z neskoršieho obdobia možno spomenúť Jána Bocatia z prvej štvrtiny 17. storočia, ktorý bol síce richtárom iba krátko, ale je všeobecne známou osobnosťou Košíc. Bol humanista a učenec, predtým pôsobil ako pedagóg na mestskej škole. Práve jeho vzdelanie a intelektuálne schopnosti mu pomohli presadiť sa v mestskej administratíve. Stal sa členom rady a napokon ho zvolili za richtára. 

Pôsobil vo veľmi nepokojnom období, keďže sa začínala tridsaťročná vojna (1618 – 1648) a vypuklo Bethlenovo povstanie (1619 – 1626). Ján Bocatius stál na strane stavov, ktoré boli nespokojné s vtedajším prístupom habsburských panovníkov k mestám. Dnes je po ňom pomenovaná Verejná knižnica v Košiciach.

„Tieto príklady zároveň ukazujú, že stredovekí richtári patrili medzi sociálne elity. Nešlo však iba o ľudí, ktorí spravovali mestský majetok. Viacerí z nich po sebe zanechali významné stavby, pamiatky či iné dedičstvo, ktoré ovplyvnilo ďalší vývoj mesta,“ dodáva Šedivý.

Porovnanie s primátorom

V súčasnosti, keď si nových starostov a primátorov po celom Slovensku budeme vyberať už 24. októbra, sa situácia pochopiteľne zmenila. Súdna úloha odpadla, sféry moci sú rozdelené. Rozdiel je aj v spôsobe výkonu funkcie. Stredovekí richtári nekandidovali za politické strany ani s programami, ktoré by prinášali konkrétnu víziu rozvoja mesta.

„Jedna funkcia, ktorá pretrvala až dodnes, je predovšetkým reprezentatívna. Stredoveký richtár, ako aj súčasný primátor, reprezentujú mesto, na ktorého čele stoja,“ tvrdí Magdoško.

Právne zbierky tiež zdôrazňovali vlastnosti vhodného kandidáta, predovšetkým spravodlivosť. Keďže richtár bol zároveň sudcom, dbalo sa, aby súdil rovnako chudobných aj bohatých, príbuzných aj ostatných obyvateľov mesta. Zdôrazňovala sa tiež čestnosť, bezúhonnosť a viera.

Pre mestskú komunitu bolo dôležité, aby človek stojaci na jej čele nezneužíval svoju funkciu a vykonával ju v prospech celej komunity.

Plat  nedostávali 

Veľmi dlho, ešte aj hlboko do raného novoveku, hlavní predstavitelia mesta a členovia mestskej rady plat za výkon funkcie nedostávali. Službu vykonávali dobrovoľne a z poverenia komunity. Museli byť schopnými manažérmi, najmä pokiaľ išlo o administratívu. Šlo o obchodníkov a neskôr, od konca stredoveku, aj o popredných remeselníkov s úspešnými živnosťami. 

„Automaticky sa predpokladalo, že richtár, ale aj členovia mestskej rady, budú majetní. Mali mať majetok, ktorý získali prostredníctvom rodiny a vlastnej práce, a tým preukazovali, že sú schopnými hospodármi či podnikateľmi. Súkromné bohatstvo sa v očiach vtedajších ľudí považovalo za určitú záruku, že takýto človek nebude skorumpovaný alebo podplatiteľný. Jeho vlastné imanie malo zároveň zabrániť tomu, aby mestská funkcia slúžila ako prostriedok na ďalšie obohacovanie,“ pripomína Magdoško.

Podiel z poplatkov 

Richtári a členovia mestskej rady však získavali podiel zo súdnych poplatkov. Keďže sporov bolo pomerne veľa, nešlo o pravidelný príjem, ale bol častý a do istej miery predvídateľný. Mohli si tiež odsúhlasiť odmeny, ak zostal na konci roka prebytok v mestskom rozpočte. Dostávali aj finančné prostriedky na služobné cesty. So zavedením pravidelného platu sa v našom prostredí stretávame až v pokročilejšom novoveku. Vznikli tak podmienky na to, aby o tieto posty mohli kandidovať aj ľudia zo širších sociálnych vrstiev.

Mestská rada koncom stredoveku zasadala tri dni v týždni. Dva dni sa venovala súdnym záležitostiam a jeden deň hospodárskym otázkam. Richtár ako čelný predstaviteľ administratívy bol najviac na očiach obyvateľov. Ľudia za ním prichádzali aj mimo oficiálnych hodín so svojimi žiadosťami či hospodárskymi záležitosťami, napríklad dlhmi alebo dohodami. 

„Ak richtár v danom momente nebol na radnici, musel si tieto informácie zaznamenať a následne o nich informovať radu a notára, aby ich pri najbližšom zasadnutí zapísali do mestských kníh. Aj to ukazuje, že richtári mali síce v porovnaní so súčasnosťou menšiu agendu, ale ich funkcia bola aj v stredoveku časovo a organizačne pomerne náročná,“ uzatvára Magdoško.

text: Lukáš Mano

ilustračné foto: FB HistoricKE