Piatková (9. 10.) návšteva legendárnej českej herečky Jiřiny Bohdalovej na Hlavnej ulici v Košiciach, kam zavítala na pozvanie bývalého prezidenta SR Rudolfa Schustera, priniesla aj neobyčajný sprievodný program. Známa 95-ročná umeľkyňa sa chopila kováčskeho remesla a ako prvá žena vôbec bola prijatá do cechu hámorníkov.
Na prácu prvej dámy humoru dohliadal okrem prezidenta Rudolfa Schustera aj umelecký kováč František Sarvaš. Hoci pochádza z Košíc, dnes žije v Medzeve a živí sa výrobou kovaných sôch. Do miestneho hámra prišiel v roku 2000, kde sa staré technológie a celé náročné remeslo učil od vtedajších majstrov, ktorí tu pracovali, no dnes už nežijú.
Pre Bohdalovú pripravil rebro, bez ktorého by bol rýľ nekvalitný. Našim čitateľom prinášame okrem priblíženia technologického postupu aj záznam z kovania rýľa, vďaka ktorému bola herečka prijatá do cechu hámorníkov ako prvá žena vôbec.
Srdce rýľa pre herečku
Keďže je kovanie fyzicky mimoriadne náročné, Jiřina Bohdalová s ťažkým bucharom sama nepracovala. František Sarvaš jej už dopredu pripravil takzvanú tulejku (časť na násadu) a predovšetkým rebro. „Keď si dnes kúpite plechový rýľ, ten nemá rebro, a preto sa ľahko ohne. Kované rebro je hrubšie, je to akoby srdce rýľa, vďaka ktorému je ten nástroj odolný a kvalitný,“ zdôrazňuje a ukazuje na trojuholníkovú hrubšiu časť tiahnucu sa stredom budúceho nástroja.
Hlasné búšenie
Úlohou 95-ročnej herečky tak bolo dielo priamo pod bucharom dotvoriť. „Nahriaty kov chytím do klieští a podám jej do ruky. Pán prezident bude viesť ruky pani Bohdalovej, aby ukovala zvyšok rýľa. Buchne dvadsať až tridsať ráz, stiahneme to a bude to hotové,“ opísal postup pri pasovaní prvej medzevskej hámorníčky František Sarvaš.
Vzápätí naplnilo vnútro hámru hlasné búšenie narážajúceho kovu o kov.
Unikát z Flámska bez jediného klinca
Systém a hámornícku múdrosť do tohto regiónu priniesli majstri v druhej polovici 13. storočia z Flámska. Hámor je dodnes historickým a technologickým unikátom. „Tento historický hámor nemá jediný kovový klinec. Celý mechanizmus je zhotovený z dubového dreva a drží pokope výlučne vďaka vysušeným bukovým klinom,“ vysvetľuje Sarvaš. Sú to svetlejšie a novšie kusy dreva viditeľného okolo kmeňa stromu slúžiaceho ako kladivo.
Aby všetky komponenty držali pevne pohromade, musia byť tieto kliny aspoň zo štvor- až päťročného vysušeného dreva. Návštevníka pri vstupe okamžite upúta aj čistý vzduch, ktorý podľa kováča vzniká práve vďaka kombinácii starého dreva a neustále prúdiacej vody z priľahlého tajchu.
Princíp vodného bucharu
Voda z tajchu je pre kováčov kľúčová – nahrádza hrubú ľudskú silu. „Pákou si regulujeme prietok vody, ktorá steká na koleso a roztáča ho. Ozubenie kolesa nám následne zdvíha hlavu kladiva a tá potom vlastnou váhou padá dole,“ opisuje princíp vodného bucharu.
Kladivá sa kedysi rozdeľovali podľa váhy a na rýle sa používali tie najťažšie, zhruba 120-kilové. Dnešný funkčný buchar má hlavu s váhou približne 70 kíl a je určený skôr na motyky a menšie predmety, kovanie masívneho rýľa preto s ním trvá o niečo dlhšie.
Kov ako plastelína
Základom úspechu je správne nahriaty materiál v ohnisku. Kým kedysi sa používalo drevené uhlie, dnes kováči siahajú po kokse, ktorý má väčšiu výhrevnosť a dokáže veľké kusy kovu zohriať oveľa rýchlejšie.
„Keď je materiál studený, je tvrdý. Ale keď ho zohrejete, štruktúra sa zmení, zhomogenizuje sa a materiál zmäkne, je ako plastelína,“ približuje proces majster Sarvaš s tým, že chladnutím sa kov následne vracia do pôvodného tvrdého stavu. Kedysi kováči určovali teplotu len odhadom podľa farby, napríklad svetlooranžová farba (s teplotou 800 stupňov) prechádzajúca do žltej znamená ideálne nahriatie. Kým prvý ohrev trvá dlhšie, pri vrátení materiálu do vyhne stačí už len päť až desať minút.
text: Monika Ištvánová
foto: autorka
