Povedal niekto vážna hudba? Usmievavý Miroslav Greman, vedúci sekcie bicích nástrojov Štátnej filharmónie Košice, v rozhovore pre portál Naše Košice predstavil dennú rutinu aj zaujímavosti zo svojej nezvyčajnej a zároveň rizikovej práce.
Kvôli miestu perkusionistu v košickej filharmónii sa vo svojich tridsiatich rokoch presťahoval z Prievidze do Košíc. V rozhovore sa dozviete, prečo musí hráč na perkusie na pódiu počítať do tristo, či je hra na triangel skutočným umením a ako je možné za jediný týždeň naštudovať party zvyčajne k trom rôznym skladbám a zohrať sa v nich s celým orchestrom.
V akom veku začalo byť jasné, že máte hudobné nadanie?
Asi odmalička. Ešte keď som chodil do škôlky, spolužiak Peter Ripka už chodil na zobcovú flautu. To ma zaujalo a v šiestich rokoch som s tým začal aj ja. Bývali sme vtedy v Prievidzi.
Ako potom prebiehal prechod k bicím nástrojom?
Rodičia pôvodne chceli, aby som išiel na saxofón, ale na ZUŠ-ke v Prievidzi sa saxofón ako základný nástroj nevyučoval. Musel by som začať s klarinetom, čo ma neoslovilo. Tak som skúsil trúbku, s ktorou som sa trápil 4 roky a súbežne s ňou som sa začal zaujímať aj o bicie.
Vtedy tam mali bicie k dispozícii?
Áno, naša ZUŠ-ka mala obrovské vybavenie – tympany, zvonkohru, xylofón, bicie súpravy, perkusie, konga, bonga. Otec môjho učiteľa, ktorý bol riaditeľom ZUŠ, zozbieral nástroje zo zrušených socialistických závodných dychoviek a doniesol ich do ZUŠ-ky, kde sme sa na nich učili hrať.
Od strojariny k bicím
Kedy ste sa začali bicím venovať naplno?
Najprv som išiel na SOU strojárske, kde ma bicie na rok prestali baviť a štúdium na ZUŠ-ke som prerušil. Ako druhák som sa vrátil, rok som dochádzal do Handlovej, kým sa uvoľnilo miesto v Prievidzi. Po maturite som navštívil sestru v Berlíne. Zobrala ma do obchodu, kde boli tri poschodia plné rôznych bicích nástrojov. Tam som zbadal notový materiál k filmu Titanic, čo ma úplne ohromilo. Sestra mi dala ultimátum: „Kúpim ti to, ale pôjdeš na konzervatórium." A tak som sa prihlásil na prijímačky na konzervatórium do Banskej Bystrice.
V rámci štúdia ste sa museli učiť aj hrať na klavíri. Využili ste to neskôr?
Áno, bol to obligátny nástroj. Naučil som sa na ňom nielen hrať, ale ho aj ladiť a opravovať. Doma sme mali staré pianino, ktoré som, samozrejme, pri prvých pokusoch pokazil. Ale keď do Prievidze chodili ladiči z Petrofu, pozeral som im na prsty a vypytoval sa. Potom som si našiel knihu o ladení a učil sa na vlastných chybách. Neskôr mi z Petrofu nosili aj náhradné diely a mohol som si s tým privyrábať cez prázdniny, keď ZUŠ-ky potrebovali naladiť klavíre. Robím to občas dodnes, ale už len pre známych.
Prečo sa hráč na bicie musí učiť hrať aj na klavír?
Sme hudobníci, nehráme len podľa sluchu, ale podľa nôt. Musíme poznať intervaly, základy harmónie a hudobnej teórie, ktoré sa najlepšie vyučujú na klavíri. Učíme sa rozoznať, čo je melódia a čo sprievod. Keď napríklad na klavíri hráme dvomi rukami, pochopíme, že treba niektorý hlas potlačiť a iný zdôrazniť. To sa prenáša aj do hry na bicie – vieme, kedy máme ustúpiť a kedy, naopak, trochu „prikúriť“. Bicie sú väčšinou sprievodným nástrojom, a ak hráč nemá cit a nevie sa prispôsobiť, orchester prekričí.
Počas štúdia ste si museli vedieť jednotlivé party na melodických bicích nástrojoch aj presne intonovať?
Áno, keď sa človek učí hrať na tympany, je to hlavne o speve. Tóny, ktoré tympany hrajú, som musel vedieť presne zaspievať. Z hľadiska hierarchie bicích v orchestri sú totiž tympany ten najvyšší a najprestížnejší post. Už v období Bacha, Mozarta či Haydna sa využívali iba tympany, nič iné z bicích nástrojov sa vtedy do nôt ešte nezapisovalo.
Konzervatórium ste teda skončili okolo dvadsaťpäťky?
Áno, pretože som začal na konzervatóriu študovať až ako devätnásťročný. Moje štúdium trvalo šesť rokov – päť v Bystrici, rok v Ostrave, a potom ešte päť rokov vysoká škola - Janáčkova akadémia múzických umení.
Čítala som, že máte blízko k marimbe. Prečo práve tá?
Až taký výnimočný vzťah k nej nemám (smiech). Marimba bola súčasťou prijímačiek na vysokú školu, kde sme mali predpísané skladby, tak som sa ju jednoducho musel naučiť. Každý bicí nástroj má svoje čaro a rovnako rád hrám na všetky, ktorých je v orchestri plus-mínus dvadsať.
Frak sú nové montérky
Diváci vidia na pódiu hudobníkov v elegantnom oblečení. Máte aj vy vzadu za bicími povinne frak?
Všetci máme frak. To je povinné, sú to v podstate také naše montérky (smiech).
Je hra na toľké nástroje fyzicky náročná?
Je. Prirovnal by som to k vzpieraniu, najmä pri ťažkých párových čineloch. Keď hráte napríklad mohutnú ruskú romantickú hudbu a autor predpíše „forte fortissimo“, musíte sa do toho oprieť a je to vyslovene o fyzičke.
Aké dlhé sú party, ktoré musíte ovládať, a ako vyzerá priestor, kde hráte?
Dĺžka skladby závisí od autora. Mahler má dlhé symfónie, aj na 10 až 12 strán nôt pre tympany. Dvořák kratšie, tak 6 až 8. Na ochranu sluchu, najmä pri hre na činely, používame na pódiu chrániče sluchu. Kvôli hluku máme rizikové pracovisko a každé dva roky musíme absolvovať lekárske prehliadky, vrátane audiometrie. Mne sa sluch, chvalabohu, nezhoršuje, ale poznám bývalého kolegu zo Slovenskej filharmónie, ktorý kvôli tomu musel skončiť. Štuple do uší používame podľa vlastného uváženia, ja napríklad áno, ale len tie klasické.
Ako prebieha samotná príprava, keď dostanete nové noty, ako napríklad teraz k Stravinského Vtákovi Ohnivákovi?
Sú to náročné, rytmicko-melodické skladby. Noty na takýto program dostávame zhruba s mesačným predstihom, niekedy aj skôr, pokiaľ ich má náš archivár k dispozícii. Bežne dostávame noty týždeň alebo dva vopred. Vták Ohnivák má asi 11 strán. Noty si naštudujem a ak treba niečo nacvičiť, dohodnem sa s technikmi, aby nám pripravili nástroje na pódiu. Každá skladba si vyžaduje inú prestavbu. Melodické nástroje, ako napríklad marimbu, si občas zoberiem domov a cvičím tam. Bývam v dome, takže je to jednoduchšie, ale kolegovia si nosia nástroje aj do bytu. Orchester si potom party precvičí na skúškach od pondelka do štvrtka, zvyčajne máme päť skúšok pred samotným koncertom.
Koľko bubeníkov účinkuje vo Vtákovi Ohnivákovi?
Bude nás päť. Jeden má na starosti tympany a štyria sú v sekcii „bicie tutti“. To znamená, že tam bude veľký a malý bubon, triangle, zavesené a párové činely, zvonkohra, xylofón, zvony…. v podstate všetko, čo je na pódiu, okrem vibrafónu. O tom, kto bude na čom hrať, rozhodujem ja ako vedúci skupiny.Vždy sa ale v skupine dohodneme, keď si niekto z nás chce zahrať nejaký konkrétny part bicích. Nástroje a paličky volíme aj podľa požiadaviek dirigenta, ktorý má vlastnú zvukovú predstavu.
Bicie tvrdia muziku, triangel je veda
Hovorí sa, že sláčikové nástroje sú základom orchestra. Huslistov sú desiatky, no perkusionistov len pár. Ste vyťažení rovnako?
Bicie tvrdia muziku (smiech). Sme štyria, ale niekedy si privoláme posilu, ak je potrebných viac hráčov. Práca sa delí tak, aby sme všetci hrali približne rovnako často. Ak je v skladbe potrebný iba jeden hráč, dohodneme sa. Nevydávam príkazy, sme výborná partia. Máme vnútorný poriadok a vediem si štatistiky, aby sme všetci štyria hrali plus-mínus rovnako, nástroje si zadeľujeme po vzájomnej dohode.
Čo robíte v situáciách, keď v 15-minútovej skladbe hráte iba dvakrát na činely? Neflákate sa?
To sú tie najhoršie momenty, lebo vyžadujú stopercentné sústredenie a presné rátanie. Ak rátate do 300 alebo 400 taktov, kým príde prvý úder, môžete sa ľahko pomýliť. Zápis páuz býva zradný. Pomáha nám „zanáška“ – v notách je zapísaná melódia, ktorá predchádza nášmu nástupu. Najlepšie sa preto hrajú party, kde hráme plynule od začiatku do konca.
Čo ak urobíte chybu a netrafíte sa správne? Všetci to v sále počujú?
Áno, počujú. Zo začiatku kariéry sa mi to stávalo a je to stresujúce. No orchester je živý organizmus, môže sa pomýliť aj dirigent. Ak ukáže zle, a hráč urobí chybu, dirigent má vždy pravdu (smiech). Menšia chyba je vtedy, keď pre neistotu radšej nezahráte vôbec, akoby ste mali zahrať úplne mimo. V prípade vážnejších zlyhaní sa môže zvolať umelecká rada a s hráčom sa to rieši osobne.
Aký je rozdiel medzi trianglom v škôlke a tým orchestrálnym? Je umenie hrať na triangel?
Škôlkarsky stojí pár eur, náš rádovo stovky, vyrába sa z iných zliatin – z bronzu. Každý triangel je unikát, každý výrobca má na zliatinu vlastný tajný recept a nenájdete dva s rovnakým zvukom. Má veľmi konkrétny zvuk a ak na ňom hráte veľmi tiché pianové pasáže, váš úder musí byť načasovaný s absolútnou presnosťou na milisekundu, aby k poslucháčovi zvuk doletel v správny čas. Je to ťažšie ovládateľný nástroj, ako sa zdá. V škole sme mali hodiny zamerané iba na hru na triangel. Zvuk sa nedá tlmiť len rukou, treba vedieť, ako a čím doň udrieť.
Sú na konzervatóriách študenti, ktorí sa venujú vyslovene symfonickej hre na bicie?
Je ich málo, väčšina túži po rockových kapelách. Keď zistia, že uživiť sa s kapelou je ťažké, skúsia aj klasiku.
Je možné dostať sa do orchestra s absolvovaným konzervatóriom, alebo sa dnes už vyžaduje iné vzdelanie?
Úroveň konzervatórií už v dnešnej dobe na orchester nestačí, vyžaduje sa vysoká škola aspoň z pohľadu bicích. Na Slovensku dlho ponúkala vysokoškolské štúdium hry na bicie nástroje iba Akadémia umení v Banskej Bystrici, posledné dva roky je trieda bicích nástrojov otvorená už aj na VŠMU v Bratislave.
Hlavne nezabudnúť dýchať
Vystupujú orchestrálni bubeníci niekedy aj sólovo?
Samostatných sólových vystúpení nás, bubeníkov, je menej. Každý máme popri filharmónii svoje aktivity a sólová dráha je veľmi náročná na čas. Ja som hral sólo pre marimbu naposledy v roku 2013. V rámci komorného koncertu sme hrali duo s Jankou Jámborovou minulú zimu. Sprevádzal som ju na malej marimbe, keďže vo filharmónii veľkú nemáme. Keď ju potrebujeme, musíme si ju požičiavať, čo niekedy komplikuje situáciu.
Aké bolo vaše výberové konanie do košickej filharmónie, kedy ste sa kvôli nej presťahovali do Košíc?
Presťahoval som sa okolo tridsiatky. Konkurz pozostával z povinných orchestrálnych partov od Ravela (Bolero), Beethovena či Dvořáka, ale aj sól bez sprievodu klavíra. Musel som si pamätať tempo a dynamiku každej skladby, čo sú desiatky minút. Hráč musí vedieť zaspievať tóny pre tympany, alebo si pri precvičovaní náročných partov nahlas spievať melódiu, zatiaľ čo hrá iný rytmus. Dalo by sa povedať, že ak by mi na konkurze hral klavirista sprievod, bolo by to pre mňa jednoduchšie.
Ako zvládate fyzicky náročné skladby ako Bolero?
Keď hráte štvrťhodinu ten istý rytmus, ako je to napríklad v Bolere, je nutné dýchať plynulo a nedržať napätie. Hľadáme mikropriestory na uvoľnenie svalov, hoci len v zlomkoch milisekúnd, aby sme si nepresilili ruku alebo nenatiahli šľachu. Zabudnúť dýchať v strese môže spôsobiť, že hráčovi stuhne telo, odkrvia sa ruky aj hlava a hráč odpadne. Moja skúsenosť je taká, že sa to často stáva spevákom v zbore.
Ako vyzerá bežný pracovný deň orchestrálneho hráča?
Dostaneme hrací plán na celý týždeň. Od 9. hodiny do 13. hodiny prebiehajú spoločné skúšky s dirigentom. Pripravujeme súčasne aspoň tri skladby – predohru, sólokoncert a symfóniu. Potom nasleduje individuálne cvičenie, ktoré môžeme absolvovať aj doma. Každý týždeň prináša nový repertoár, je to ako naskočiť do rozbehnutého vlaku. Nehráme len klasickú hudbu z minulosti, ale aj filmovú, čo má vždy veľký úspech.
V orchestri nie je klasická bicia súprava, ktorú poznáme z populárnej hudby. V prípade potreby zahráte aj na súprave?
Samozrejme, v školách sme museli absolvovať klasický aj moderný štýl hry na bicie. V orchestri sa vyskytuje zriedka, keďže v klasickej hudbe ako ju poznáme ešte neexistovala. Vznikla v 20. rokoch 20. storočia počas krízy v hudbe. Orchestre mali aj sto členov a bolo potrebné zredukovať biciu sekciu na súpravu, ktorú vie obsluhovať jeden človek, napríklad do muzikálov. Až vtedy začala vznikať bicia súprava, akú poznáme z modernej hudby.
text: Monika Ištvánová
foto: Štátna filharmónia Košice, autorka, archív
