Film si vysníval známy slovenský dokumentarista Marek Šulík, ktorý Dušana Hanáka spoznal ešte ako študent na VŠMU. Už vtedy obdivoval jeho remeselnú zručnosť, dôslednosť a predovšetkým schopnosť prenášať do filmu odpozorovanú realitu. Hanákove postavy pre neho nikdy neboli iba figúrkami v scenári, ale reálni ľudia z mäsa a kostí, so svojimi slabosťami, túžbami a často aj bolestivými životnými skúsenosťami. Lenže nakrúcať o Hanákovi znamenalo postaviť pred kameru človeka, ktorý celý život stál práve za ňou.
„Hanák nás neobmedzoval. Ale bolo cítiť, že chce mať všetko pevne v rukách. Presne tak, ako keď sám režíroval,“ hovorí Marek Šulík o priebehu natáčania. Pôvodne chcel nakrúcať pozorovacím spôsobom, bez prílišného zasahovania do situácií, nechať udalosti a rozhovory prirodzene plynúť. Natočiť dobrý film je dlhý, tvrdý a veľmi náročný proces, neraz sprevádzaný dynamickými zmenami, kedy záver vôbec nemusí korešpondovať s počiatočným zámerom. A neraz celý proces sprevádzajú aj sklamania či dramatické zvraty či tvorivé pochybnosti.
Chcel skončiť a vrátiť peniaze
Inak to nebolo ani v príprave dokumentu o režisérovi Hanákovi.
Marek Šulík priznáva, že v istej fáze dokonca uvažoval o úplnom ukončení projektu a bol pripravený vrátiť peniaze a film nedokončiť. Dnes, keď výsledná podoba filmu viac zodpovedá Hanákovej predstave, než tej jeho, je rád, že do tvorivého procesu vstúpil Juraj Johanides. „Urobil veľký kus práce, keď nahral najskôr neuveriteľných 22 hodín rozhovorov s Dušanom Hanákom a potom ďalšie doplnkové rozhovory s jeho spolupracovníkmi a priateľmi. Aj to naznačuje, aké náročné bolo dostať sa pod povrch osobnosti, ktorá mala za sebou desaťročia tvorby a vlastnú predstavu o tom, ako má film vyzerať. Juraj Potiahol film vo chvíli, keď som ja na neho strácal chuť,“ konštatuje Šulík.
Šulíka Hanák fascinoval, najmä svojou vytrvalosťou a prehľadom. Pri obsadzovaní postáv si prešiel každú jednu, nepotreboval castingové agentúry. „Hanák potreboval človeku rozumieť, poznať jeho prirodzené reakcie, gestá a životné skúsenosti, aj preto si často do filmov vyberal nehercov, ktorých obsadzoval vedľa skúsených umelcov. A fungovalo to. Predstavoval som si toho zúfalého produkčného, ktorý ráno sadol do filmárskej Volgy a jazdil po Bratislave, aby osobne vyhľadával nehercov, na základe Hanákových informácií,“ dodáva s úsmevom Šulík, ktorého najviac očaril film „322“. Je tam podľa neho všetko, čo má filmový jazyk mať.
Sila dobrého filmu
Hanák politické a spoločenské otázky nepredkladá prostredníctvom hesiel, ale necháva ich prehovoriť cez obyčajného človeka, jeho vnútorné pochybnosti a životné rozhodnutia. „Ja sám som nezažil tú dobu, v ktorej film vznikal, ale práve vďaka tomuto dielu jej dokážem porozumieť a intenzívne ju precítiť a práve v tom spočíva sila dobrého filmu,“ uzatvára Šulík.
Ostatným tvorivým činom Dušana Hanáka je zvuková kompozícia na CD s jeho hudbou a textami, ktoré sú dostupné v kníhkupectvách.
text: Ľubomír Lehotský
foto: autor
