Herec, ktorého si generácie divákov pamätajú z divadelných dosiek, televíznych inscenácií, filmov, rozprávok ale aj legendárnych detských relácií. Dnes je na dôchodku a žije v Bytči, neďaleko rodnej Kotešovej. Do Košíc sa však stále vracia rád a pomerne často, nakoľko účinkuje ešte v dvoch inscenáciách. Tie sa budú hrať ešte aj v nasledujúcej sezóne. Nedávno vystúpil ako hosť vo VÝHYBKAshow, kde rozprával o svojich hereckých začiatkoch, šibalstvách za divadelnou oponou ale aj o tom, prečo Košice zostávajú jeho domovom. Jozef Úradník (73).
V rozhovore sa dočítate
- Ako sa dostal do košického divadla?
- Ktorá z postáv mu najviac prirástla k srdcu?
- Ako si robil vtipy z kolegov a oni z neho?
- Či by sa mali umelci vyjadrovať k dianiu v spoločnosti.
- Aj či má radšej divadlo alebo film.
Počas nášho nedávneho stretnutia v Bytči ste mi ukázali nový dom. Ako sa vám tam žije?
Áno, ale ja za to nemôžem. Na vine je tá pani, čo so mnou býva. Hovorím o manželke, ktorá sa chcela presťahovať na pokojnejší vidiek a rozhodla, že predáme byt a dáme si postaviť bungalov v jej rodisku, v Bytči. V podstate je to tri kilometre odtiaľ, kde som býval ja. Ale sme tu veľmi spokojní a na budúci rok tu oslávime aj 50. výročie sobáša.
Stále však zdôrazňujete, že sa cítite ako Košičan. Strávili ste na východe Slovenska približne štyridsať rokov. Prečo ste sa po skončení štúdia rozhodli práve pre Košice?
Keď som končil Vysokú školu múzických umení, dostávali sme ponuky do divadiel. Boli aj z Bratislavy, z Martina, z Nitry... Ale nikto mi nepovedal a nedal mi postavu, ktorú by som mal hrať hneď, ako nastúpim, iba v Košiciach to vedeli: „Máme pre teba pripravené toto, toto, toto.“ No, tak nebolo nad čím rozmýšľať. Ďalšia vec, bola tu televízia, rozhlas a človek mal možnosť umelecky rásť aj na inom poli. A to rozhodlo.
Pamätáte si svoju prvú divadelnú úlohu?
Prvá bola od Soloviča, ale názov si už nepamätám.
Diváci vás vnímajú najmä ako komediálneho herca. Bol to váš cieľ?
Ani nie, ale k tým vážnejším som sa musel prepracovať. Ja som vždy tvrdil, že z fleku môžem hrať len sprostých a Cigáňov. Ale potom som dostal aj iné a vážnejšie postavy. Napríklad Richard III. a ďalšie, ktoré neboli jednoduché.
Sú vážnejšie postavy zložitejšie?
Ani nie, ale je to pre herca iný rozmer. V každom prípade najnáročnejšie je, aby vám divák uveril.
Na pódium ste prišli za zvukov známej pesničky z detskej televíznej relácie. Pripomenula vám niečo?
Áno, samozrejme. To boli Výmysly uja Elektróna.
V Ujovi Elektrónovi aj v Zlatej bráne ste mali vždy výrazné pehy. Kde sú?
To bola práca maskérov. Mal som ich vždy iba počas natáčania, potom som sa umyl.
Rozmýšľali sme, že vám dnes zavoláme maskérku a vrátime vás do tejto postavy spred štyridsiatich rokov. Neurazili by ste sa?
Nie, nie. Ja som sa nikdy neurazil, ani keď po mne vykrikovali: „Hlúpy Jano, hlúpy Jano!“ Práve naopak. Bolo to pre mňa istým spôsobom vyznamenanie, pretože asi som to robil dobre, keď si to ľudia pamätajú aj po toľkých rokoch.
Boli ste vždy spojený s činohrou. A čo balet, muzikál alebo opera?
Nie, balet nie. Tam sa tancuje a ja mám ploché nohy, takže ja by som si tam asi veľmi nezahral. No a spev? Ešte zaspievam niečo v operetách aj muzikáloch.
Ktorá z vašich postáv vám najviac prirástla k srdcu? Pri ktorej sa vám možno splnil herecký sen?
Asi to bolo Kosenie jastrabej lúky. To bol krásny film, v ktorom som sa stretol s ľuďmi, ktorých som obdivoval, keď som bol ešte ďaleko mladší. Či už pán Jozef Króner, Karol Spišák, Rudo Jelínek... To boli ľudia, ktorých som skutočne obdivoval, a zrazu som stál na jednom pľaci s nimi a mohol hrať v tejto skvelej spoločnosti profíkov. Zvlášť, keď to bolo aj veľmi dobre napísané. Zaujímavá filmová rola.
Vo filme ste stvárnili výraznú charakterovú postavu. Na takú skúsenosť sa asi dobre spomína aj po rokoch.
To sa nedá zabudnúť. A zvlášť, keď mi to stále pripomína, že som chcel ísť do Košíc, a do Košíc a do Košíc...
Od vašich divadelných kolegov som počul, že ste majstrom kanadských žartíkov. Vraj ste im počas predstavení dokázali všeličo vyviesť.
Nieee. To si na mňa vymýšľajú.
To neznie úplne dôveryhodne...
No isteže, rád som to robil a robil som to bravúrne, musím povedať. Dokonca tak, že jeden kolega išiel do Žiliny, lebo sťahoval mamu sem do Košíc. Potreboval byť do tretej hodiny u notára v Žiline a zohnal si šoféra, ktorý ho tam viezol. A ja premýšľam, čo by som mu vyviedol? Tak som mu posunul hodinky a budík všade; v šatni, na telefóne, na náramkových hodinkách aj v aute. Šoféroval som pokojne a on na mňa nervózne tlačil aby som šiel aspoň 120 km/ h. Doslova kričal na mňa, aby sme šli rýchlo, však to nestihneme do tretej!. Keď už bol poriadne vytočený, tak mu hovorím: „Čo sa plašíš? Veď je ešte len pol jednej.“ Kolega si to zrazu uvedomil a vzápätí povedal: „Úradník, no počkaj!“
Ale došlo aj na vás. Zvlášť na konci jedného rozprávkového predstavenia, keď ste mali na konci zazvoniť zvoncom.
Hrali sme Snehulienku a sedem trpaslíkov. Ja som, samozrejme, hral toho najmenšieho, takého Hundroša. Predstavenie som mal končiť replikou: „... a zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.“ Zdvihol som zvonec, povedal vetu a – nič!
Stratili ste hlas?
Ja nie, ale ten zvon. Skúsil som ešte raz, ale stále nič. Tak som sa bližšie pozrel na ten zvon a zistil, že mi ho kolegovia zvnútra obložili molitanom. Pozrel som sa škaredo dozadu a oni hneď vedeli, koľká bije. Akurát, že sa popritom chytali za bruchá.
Hrali ste všetky postavy s nadšením, alebo vám niektorú úlohu aj nanútili? Dá sa potom takáto postava vôbec dobre zahrať?
Človek si v konečnom dôsledku obľúbi každú jednu postavu. Je to prirodzené. Šesť alebo osem týždňov sa s tým herec zapodieva, rozmýšľa nad ňou, ráno vstáva a večer zaspáva s tým, aká je a ako ju zahrá. Potom si povie: „Už to mám vymyslené!“ A keď si večer spokojne ľahne, v noci sa náhle zobudí a povie si: „To je blbosť, čo si si to vymyslel?“ A opäť nad tým rozmýšľa... Samozrejme, pokiaľ je tam výborný režisér, tak ten mu pomôže. Ak nie, niekedy je to iba na hercovi. Takže, ak s niekým strávite toľko času, musíte ho mať aspoň trochu rád.
Napriek množstvu úloh si vás ľudia stále pamätajú ako Hlúpeho Jana. Bolo náročné zahrať takú postavu?
Nie, to som hral sám seba. (úsmev)
Ako sa herec vyrovnáva s tým, že raz príde čas, keď už ďalšiu hru nenaštuduje?
No dlho sa vyrovnáva, ja už dvanásť rokov.
Stále hráte, aj po odchode do dôchodku.
Teší ma to. Mám síce už len dva tituly, ale stále sú žiadané a myslím si, že aj v budúcej sezóne budú na repertoári. Je to Chrobák v hlave a Tom, Dick a Harry. No stále sa nájde pre mňa ešte nejaká malá alebo epizódna rola. Naposledy v televíznom seriáli.
Celé štyri desaťročia ste boli v Košiciach veľkou hereckou osobnosťou. Užívali ste si to?
Je to príjemné, aj keď sa občas stali aj kuriózne situácie. Zastavil ma jeden pán na ulici, dlhšie sa na mňa zadíval a hovorí mi: „Ja vás poznám.“ Ja mu na to: „Naozaj?“ A on: „Samozrejme, veď vy ste ten slávny herec.“ Potešilo ma to a začal som sa usmievať, keď pán dodáva: „Vy ste predsa ten Króner...“
Priniesla vám popularita aj nejaké výhody? Napríklad vám niekto odpustil pokutu alebo vám pomohol zohnať nedostatkový tovar?
Priznávam, že kedysi to tak aj niekedy bolo. Určite si mnohí pamätáte, trvanlivé mlieko za päť korún. To bola podpultová záležitosť. A práve to som dostal od pani predavačky len preto, že ma poznala z obrazovky. A raz som neplatil pokutu. Išiel som do Bratislavy a zastavili ma policajti. Na rovinke tam bola deväťdesiatka, ale ja som išiel asi stodesať. Zastavili ma policajti a pýtajú sa: „Kde sa ponáhľate?“ „Hovorím: Do Bratislavy sa ponáhľam.“ - „Ale prekročili ste rýchlosť.“ - „No, lebo sa ponáhľam.“ - A potom sa ma opýtali: „A ešte hráte v divadle v Košiciach?“ - „Áno, ešte hrám.“ - „No tak dobre, tak choďte.“ A pustili ma.
Žijeme v dobe, keď sa úspech človeka často meria peniazmi, majetkom či spoločenským postavením. To asi nie je dobrá vízia.
Máte pravdu, bohužiaľ, žijeme v takej dobe, kedy peniaze a bohatstvo, postavenie a funkcia sú na prvom mieste. No som presvedčený, že je to iba dočasu. Ako sa hovorí: svetská sláva - poľná tráva. Myslím si, že vzájomná úcta človeka k človeku je dôležitejšia, ako hmotné veci a kariéra.
Aké miesto má podľa vás v takomto svete umenie? Prečo ho človek stále potrebuje?
Žijeme v hektickej dobe a človek sa musí vedieť aj zastaviť, oddýchnuť si a popremýšľať. No a práve na to je tu divadlo a celkovo umenie. Divadlo je zrkadlom spoločnosti, človek tam nájde odpovede na to, kde sa aktuálne nachádzam, kam kráčam.
Umelci boli v minulosti často považovaní aj za svedomie spoločnosti. Upozorňovali na nespravodlivosť, pomenúvali problémy a nebáli sa zaujať postoj. Myslíte si, že túto úlohu majú plniť aj dnes? Alebo by sa mal umelec venovať predovšetkým svojej tvorbe a spoločenské otázky prenechať iným?
Herci a umelci boli vždy svedomím národa a myslím si, že by to tak malo byť aj v tejto dobe. Určite by sa nemali báť povedať svoj názor k problémom, ktoré v tejto spoločnosti sú.
Často počúvame, že kedysi bolo lepšie. Vy ste zažili viacero spoločenských období, každé so svojimi výhodami aj problémami. Keď porovnáte svoje detstvo a mladosť s dneškom, v čom bol život lepší a v čom, naopak, máme dnes navrch?
Nemyslím si, že bolo lepšie. To hovoríme, lebo sme boli mladí. Každá doba má svoje plusy a mínusy. Moje detstvo boli hry na ihrisku pri dome, ale na čerstvom vzduchu. Aj dnes sa deti hrajú, na počítačoch a smartfónoch, no uväznení v detských izbách.
Keby sme vás na záver podrobili testu s jednoslovnými odpoveďami, prijali by ste to?
Niekedy môžu byť krátke odpovede prekvapujúco výstižnejšie, tak prečo nie?
Komédia alebo tragédia?
Komédia aj tragédia.
Divadlo alebo film?
Divadlo.
Kamera alebo mikrofón?
Mikrofón.
Premiéra alebo derniéra?
Premiéra.
Potlesk alebo pochvala od kolegov z divadla?
Potlesk.
Košice, Bytča alebo Kotešová?
To je ťažké… Asi Kotešová, Bytča, Košice.
Kubo alebo Hlúpy Jano?
Asi Kubo.
Jozef Króner alebo Karol Machata?
Jozef Króner.
Učiteľ alebo herec?
Ťažko povedať. Ako učiteľ som mal a mám radosť zo študentov, ktorí mi prešli rukami a dnes sú v Národnom divadle, v iných divadlách, v Prahe aj v Brne. Ako pedagóga ma to veľmi teší, ale byť hercom bolo zaujímavejšie.
Improvizácia alebo presne naučený text?
Presne naučený text. Improvizácia je presne naučený text.
A keby ste svoj život mali pomenovať názvom jednej hry, ktorú ste hrali alebo ste si ju chceli zahrať. Ktorá by to bola?
Dajte mi pokoj, ja som na dôchodku. (smiech)
Jozef Úradník
Jozef Úradník, slovenský herec a bývalý šéf činohry Štátneho divadla v Košiciach sa narodil 14. decembra 1952 v Kotešovej pri Bytči. Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení spojil svoju profesionálnu kariéru s košickým divadlom, v ktorom pôsobil približne štyri desaťročia. Popri činohre účinkoval v televíznych a filmových produkciách, v rozhlase, operetách i muzikáloch. Diváci si ho pamätajú z detských relácií Výmysly uja Elektróna a Zlatá brána, z rozprávkových postáv i z filmu Kosenie jastrabej lúky. Celkovo stvárnil viac ako 140 divadelných, filmových a televíznych postáv. Dlhé roky pôsobil tiež ako pedagóg na košickom konzervatóriu. Po odchode do dôchodku zostal v kontakte s divadlom a účinkuje v inscenáciách Chrobák v hlave a Tom, Dick a Harry. S manželkou dnes žije v Bytči. Spolu majú tri deti. Najstarší David vyštudoval konzervatórium a dnes žije s rodinou v Írsku. Dcéra Zuzka vyštudovala zdravotnú školu a žije v USA a najmladší Jakub skončil ekonomickú školu a žije a pracuje v Bytči.
Text: Ľubomír Lehotský
Foto: Viliam Haberland a Samuel Lehotský
