Mukl – muž určený k likvidácii. Takto označovali komunisti politických väzňov. Len na Slovensku Štátna bezpečnosť zatvorila vyše 200 tisíc ľudí po často vykonštruovaných a nespravodlivých súdnych procesoch. Končili v neľudských podmienkach väzníc, pomocných technických oddielov a pracovných táborov, z ktorých najhoršie boli uránové bane. O zločinoch komunizmu a hrôzach baní v Jáchymove pre Naše Košice hovoril Pavol Dečo (60) z Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorého otec bol odsúdený na prácu v uránových baniach.
Upozornenie: Obsah nie je vhodný pre maloletých a citlivé povahy.

Podľa údajov Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) zavrela tajná služba ŠtB len na Slovensku vyše 200 tisíc občanov ako politických, internovaných väzňov, väzňov v pomocných technických oddieloch, dokonca gulagoch.V Československu fungovalo spolu 17 pracovných táborov.
„Zvyčajne ich do áut naložili dvaja až traja muži v čiernych kabátoch. Povedali, aby boli ticho. Pri zatýkaní tajní väčšinou ani neoznámili, prečo ich berú. Často ľudí odtrhli z prítomnosti rodín a detí, ktoré to ťažko znášali. Nikoho neinformovali, kam ich vlečú,“ hovorí Pavol Dečo, podpredseda Rady predsedov Konfederácie politických väzňov Slovenska.
Do basy za názor
Eštébáci prenasledovali každého, kto bol pre režim nepohodlný a nejakým spôsobom vyjadril nesúhlas s ideológiou komunistickej strany. Politicky väznení boli príslušníci inteligencie – učitelia, študenti, doktori, ale aj poľnohospodári, podnikatelia, či kňazi a rehoľníci.
„Ľudia boli zatváraní za ich názory a presvedčenie. Trestné bolo šírenie letákov, samizdatov a náboženskej literatúry. Kňazi boli zatváraní za šírenie viery. Trestané boli úteky do zahraničia a spolupráca so zahraničím. Bežné boli vykonštruované súdne procesy,“ hovorí Dečo.

Pomáhal dominikánovi
Najčastejšími obvineniami bola velezrada, rozvracanie republiky, združovanie proti štátu, špionáž a hanobenie republiky. Za tieto činy hrozil až trest smrti. „Uväznili aj môjho otca Jána Deča. Poslali ho do uránových baní v Jáchymove. O svojich zážitkoch s nami nerád hovoril,“ prezradil Pavol Dečo.
Jána Deča odsúdili za to, že chcel pomôcť prenasledovanému dominikánovi. V tom čase päťdesiatych rokov robila ŠtB tvrdé razie v kláštoroch. Ján Dečo starší ako príslušník Slovenskej národnej bezpečnosti vydal falošný občiansky preukaz pátrovi Krivému. Ktosi ho za to udal.
24 hodín pri cirkulári
Najkrutejšie zaobchádzanie zažívali politickí väzni vo vyšetrovacej väzbe. „Bachari ich surovo mlátili. Pri hlave im nechali ísť 24 hodín cirkulár, museli sedieť bez pohybu. 24 hodín na nich svietili. 24 hodín musel chodiť bez možnosti oddychu. 24 hodín im kvapkala voda na hlavu...“ vyratúva Pavol Dečo neľudské zaobchádzanie. Jeho otec dostal na samotke na 10 dní len 10 dkg mäsa a kúsok chleba.
Odvliekli ho na vojenský súd do Prahy a zavreli do najhoršej basy na Pankráci, kde bola napríklad popravená Milada Horáková.

Veža smrti
„Chceli otca zničiť, ale nepodarilo sa im to. Vo vyšetrovacej väzbe strávil sedem mesiacov, jeho spis má 272 strán. Mnoho vecí v ňom si eštébáci vymysleli. Odsúdili ho na 5 rokov v uránových baniach,“ vraví Dečo.
Vysvetľuje, že v Jáchymove fungovalo spolu 13 táborov. V baniach pracovalo asi 70 tisíc väzňov, o život tam prišlo podľa dostupných údajov asi sedemtisíc z nich. „Väzňov prijímali v tábore Vykmanov 1, tam prebiehala selekcia. Najhorší bol tábor Vykmanov L - likvidačný, nazývaný veža smrti. Uránovú rudu tam ručne vkladali do drevených debničiek. Pracoval tam blahoslavený Titus Zeman, aj ďalší kňazi a biskupi,“ pokračuje Dečo.

Ruský autobus
Odsúdení baníci boli nútení pracovať na tri smeny. Pre dozorcov nemali mená, dostali čísla. „Vstávali skoro, lebo chodili z tábora do bane pešo niekoľko kilometrov. Boli zapnutí v reťaziach jeden o druhého. Volali to ruský autobus. Odviazali ich až pri bani,“ približuje šokujúce praktiky Dečo.
Štôlne pozostávali z viacerých poschodí, najhlbšie boli 1800 metrov pod zemou. Väzni dostali len obyčajné rukavice, zbíjačky a lopaty. Rádioaktívnu rudu ťažili ručne. Mnohí pod zemou prišli o život, nevládali plniť vysoké ťažobné normy.
„Baníci kŕmili potkany, aby zisťovali únik nebezpečného plynu. Keď utekali potkany, utekali aj oni,“ pokračuje Dečo.

Trest v korekcii
Dozorcovia kedykoľvek väzňov bez príčiny zmlátili. Niektorí bitku neprežili, iní ostali zmrzačení. „V Jáchymove sa našli aj tzv. korekcie, betónové kryty v zemi. Za trest tam zatvárali väzňov. Boli 1,6 m vysoké, aby sa tam nemohli narovnať,“ hovorí ďalej Dečo.
V týchto kobkách väzni v zime a tme trávili aj dlhší čas. „Špecialisti – bachari a vyššie postavení predstavitelia tábora sa tešili, ako v korekcii väzňov zaživa požierali chrobáky. Oni sa na tom hroznom obraze kochali,“ vysvetľuje podpredseda KPVS, podľa ktorého sú zločiny komunizmu porovnateľné so zločinmi nacistov.

Pol kila masti mesačne
Baníci bojovali s nedostatkom potravy. Podľa Deča im pri plnení noriem nad 100 percent vydelili pol kila bravčovej masti a kilo cukru na mesiac. „Dostávali táborové peniaze, za ktoré si mohli dokúpiť chlieb a marmeládu. Na ošetrenie rúk popálených od uránu si museli kupovať prepálený olej z kuchyne,“ pokračuje.
Vreckové povolili ruskí dozorcovia, boli menej prísni než českí. Dečo vysvetľuje, že tí si uvedomovali potrebu pracovnej sily. „Dobrovoľne v Jáchymove nikto nechcel robiť. Uránová ruda odtiaľ patrila k najkvalitnejším na svete. Vyvážali ju do Ruska,“ vysvetľuje.
Následky ožiarenia
Mnoho tých, čo Jáchymov prežili, skonali na následky ožiarenia. V bani nemali žiadnu radiačnú ochranu. „Komunisti vedeli, že to je škodlivé a napriek tomu do bane posielali ľudí. Môj otec zomrel na následky ožiarenia, mal rakovinu mozgu,“ spomína Dečo.
Ani po prepustení z tábora nemohol jeho otec slobodne žiť, Dečovci boli i v Košiciach pod drobnohľadom ŠtB. „K trom rodinám z nášho vchodu pravidelne chodili eštébaci, vypytovali sa na nás. Mali sme aj dobrých susedov, ktorí nedonášali, a povedali nám, čo od nich chceli,“ vraví podpredseda KPVS.
Odpočúvali telefóny
Dečo tvrdí, že nemohli ani slobodne telefonovať. „Keď sme telefonovali, počuli sme pravidelné cvakanie. Znamenalo to odpočúvanie,“ spomína. Jeho otec mal problém sa zamestnať, robil pomocné práce na stavbách. Brata neprijali na gymnázium. Samému mu skoro nedovolili zmaturovať, keďže nebol členom Socialistického zväzu mládeže, ktorý bol riadený komunistickou stranou.
„Tí, čo chvália komunistický režim, tak nevedia, čo sa dialo. Alebo ich rodičia boli v komunistickej strane, inklinovali k nej, nechodili do kostola a klaňali sa režimu,“ myslí si Dečo. „Je mnoho historických zdrojov, ktoré hovoria o pomeroch v komunizme.“
Sloboda nie je stopercentná
V novembri 1989 stál Pavol Dečo na námestiach medzi prvými. “Už týždeň pred17. novembrom som bol v Prahe na Václaváku, kde to vrelo. Ľudia skandovali, boli nadšení. Užívali si tú slobodu, aj keď si neboli ničím istí. O pár dní som bol v Košiciach, tu bol sprievod opatrnejší,“ spomína aktivista.
Dečo si myslí, že sloboda u nás stále nie je stopercentná. „Hlavne v slobode slova ešte stále vidím dozvuky komunizmu. Ani teraz nechcú politici počuť pravdu,“ upozorňuje. „Musíme hovoriť o komunizme, aby mládež bola vďačná za to, v akej dobe žijú. Nezažili prenasledovanie, ani represie. Mali by viac počúvať starších o tom, čo sa dialo vo východnom bloku.“
Konfederácia politických väzňov Slovenska
KPVS je nadstranícke apolitické združenie, ktoré sa zaoberá občanmi prenasledovanými totalitným režimom v rokoch 1948 – 1989. Zbiera a archivuje dokumenty, súdne spisy a osobné svedectvá o protiprávne väznených, popravených a mučených osobách v tomto období. Osadzuje pamätné tabule, buduje pamätníky a usporadúva spomienkové akcie. Pomáha členom - politickým väzňom a ich príslušníkom pri riešení sociálnych otázok, pri rehabilitáciách a odškodneniach.
Ak chcete zistiť, či vaši rodinní príslušníci boli politickými väzňami alebo prenasledovanými režimom, môžete ich dohľadať tiež v zoznamoch košického Múzea obetí komunizmu alebo na stránkach Ústavu pamäti národa.
text: Eva Eperješiová
foto: autorka, Pavol Dečo, omks.cz