Eštébákov sa nezľakla. Predstavená Felicitas Vengliková FDC z Kongregácie Dcér Božskej Lásky bola aktívnou súčasťou katolíckeho disentu. Odvážne viedla v časoch komunizmu tajnú rehoľnú komunitu v Košiciach. Zažila roky uvoľnenia, i náhly vpád sovietskych vojsk v roku 1968. Napriek neustále hroziacemu nebezpečenstvu zo strany tajných služieb sa svojho poslania nevzdala. Spolupracovala s podzemnou cirkvou a tajne šírila myšlienky viery. Organizovala ilegálne letné tábory a mladých, stretnutia a premietania zakázaných kresťanských filmov.
Sestra Felicitas Vengliková (74) vstúpila do rehole po vzore svojej rodnej sestry. Krátko pred rozhodujúcim krokom zažila dubčekovské časy uvoľnenia. „Cítili sme, že môžeme radostnejšie a slobodnejšie žiť svoju vieru a slobodne sa vyjadrovať. Začali sa sláviť mládežnícke sväté omše a konať rôzne stretnutia pre mladých... A potom sa to zase prelomilo,“ spomína.

Členkou rehole sa stala v roku 1969, teda tesne po okupácii sovietskymi vojskami. Nastalo obdobie tvrdej normalizácie. „Situácia bola priostrená. Komunistický režim bol znova prísny aj voči cirkvi. Opäť prišiel zákaz prijímať nové členky rehole. Mohli sme pracovať len v domovoch dôchodcov a sociálnych ústavoch. Ja som pracovala so spolusestrami v domove dôchodcov, tam sme aj bývali,“ hovorí.
Provincia rozhodla o otvorení tajných rehoľných komunít na podnet františkánskeho pátra Jana Bártu. V päťdesiatych rokoch bol ako politický väzeň odsúdený za činnosť v podzemnej cirkvi. (môže tu ísť prelink na článok o politických väzňoch).
„Predstavení ma poslali do Košíc. Najskôr som si našla civilné zamestnanie v ústave pre telesne postihnuté detí. Predchádzajúci zamestnávateľ v posudku uviedol, že menovaná vystúpila z rehole,“ vysvetľuje sestra Felicitas. V skutočnosti však nevystúpila a postupne vytvorila tajnú komunitu sestier.
Bývali v podnájmoch a snažili sa žiť podľa pravidiel rehole. Neskôr prišlo rozhodnutie o kúpe domu. „Vo výklade bol inzerát na predaj domu na Omskej. Skontaktovala som sa s majiteľom, ten bol veľmi seriózny, a dohodli sme sa na kúpe. Až neskôr môj švagor zistil, že to bol šéf ŠtB. Keby som to bola vedela, asi by som sa do toho nepúšťala,“ prezradila predstavená.
VIAC K TÉME
Zakázané filmy boli kresťanské
Rehoľné sestry navonok žili bežný život, chodili v civile do práce. V dome ale mali tajnú kaplnku, kde slávili sväté omše. „Viedli sme aj duchovné obnovy pre mladých, najmä pre dievčatá. Príležitostne sme organizovali aj väčšie stretnutia,“ pokračuje sestra Felicitas.
Svoje priestory sestry poskytovali na stretnutia zástupcov hnutia Svetlo - Život a hnutia Taizé. Taizé je francúzska ekumenická komunita. Vo východnom bloku robila tzv. tiché misie, aby podporila prenasledovaných veriacich.
Kongregáciu Dcér Božej Lásky si obľúbili mladí, chodili k nim aj na zakázané filmy. „Premietali sme film Ježiš z Nazareta, životopisy svätých či filmy o dejinách cirkvi. Záujem bol veľký, niektoré filmy sme púšťali aj viackrát. Vždy sme starostlivo zatemnili okná, no zvuk bolo počuť von. Bolo to trochu nebezpečné,“ prezradila predstavená.
V lete organizovala 20 ž 30 členné tábory v prírode, cieľom ktorých bolo prehlbovanie viery.
Na stope jej bola Štátna bezpečnosť
Nevyhli sa pritom pozornosti tajnej služby. „Raz prišla na jednu faru pri Bardejove ŠtB a vypočúvala pána farára. Zrejme mali nejaké podozrenie. My sme však boli práve vonku, takže nikoho z nás nestretli. Pán Boh nás chránil,“ myslí si sestra Felicitas, ktorá časom založila ďalšiu rehoľnú komunitu v Prešove.
Uvedomovala si, že sa pohybuje na tenkom ľade ilegality. „Duchovne nás viedli pátri františkáni, ktorí sami zažili ešte tvrdšie prenasledovanie. Počítali sme s tým, že aj nám môžu prísť na stopu,“ vysvetľuje.
Netrvalo dlho a polícia ju predvolala na dopravný inšpektorát. Bolo jej vopred jasné, že dopravné priestupky riešiť nebudú, keďže ani nevlastnila auto. „Pýtali sa ma, či sa modlím, či chodím do kostola, s kým sa stretávam a koho poznám. Povedala som im pravdu, že sa modlím a do kostola chodím, ale nič viac som nepovedala,“ spomína statočná setra.
Nič nejesť, nepiť a nepodpisovať
„Vyšetrovateľ chcel, aby som podpísala zápisnicu. Páter Bárta nám však dal konkrétne pokyny: vždy hovoriť len „neviem“ alebo „nepamätám sa“, lebo komunisti nie sú hodní počuť pravdu. Nemali sme prijať nič na jedenie ani na pitie a nič podpisovať.“ Eštébáci totiž podpisy pod nátlakom často zneužívali. Tvrdili, že sú súhlasom so spoluprácou s tajnou službou.
„Veľký strach som nemala a v rozhodnutí nepodpísať som bola pevná. Vyšetrovateľ ma veľmi chcel prinútiť, aby som záznam podpísala a dosť na mňa kričal. Napokon sa nahneval, hodil pero a povedal, že môžem odísť,“ opisuje sestra Felicitas.
Dodnes nevie, čo všetko o nej tajná služba vedela. Ihneď ju napríklad zastavili a cielene vypočúvali na colnici, keď išla s neterou do Poľska.
Pred raziou Štátnej bezpečnosti proti františkánom na Kvetnú nedeľu v roku 1983 dobre vedela, že ich rehoľu sledujú. Dôležité informácie si odovzdávali zásadne len ústne, hlavne pri hroziacom nebezpečenstve. „Eštebáci nám vtedy niekoľko krát zvonili aj pri bráne, no nič sme neprezradili,“ vraví predstavená.
Vráťme sa k tomu, za čo sme bojovali
Sestra Felicitas je napriek všetkého vďačná za ťažké roky. „Stretávali sme sa s viacerými rehoľnými spoločenstvami, so sestrami františkánkami, uršulínkami, gréckokatolíckymi sestrami aj sociálnymi sestrami, a navzájom sme sa povzbudzovali.“
V súčasnosti vidí menej duchovného, a stále viac konzumného spôsobu života. „My, ktorí sme revolúciu zažili, sme mali možnosť zakúsiť slobodu. Dnes by sme sa mali spytovať, či sme ju správne pochopili a či ju dobre žijeme,“ uvažuje sestra Felicitas.
Na manifestáciách podľa nej ľudia vedeli, za aké hodnoty bojujú. „Dnes tieto hodnoty ľahko strácame. Potrebujeme sa vrátiť k tomu, za čo sme vtedy bojovali. Často myslíme len na materiálnu stránku života, a pritom vidíme, ako sa rúcajú hodnoty. Je dôležité si to uvedomiť, aby sa história neopakovala, možno v horšej, možno v inej podobe,“ varuje predstavená.

Kongregácia Dcér Božskej Lásky dodnes v Košiciach funguje na Omskej ulici, v dome kúpenom od funkcionára ŠtB. Je otvorená pre každého, kto zaklope na bránu.
Spevy z Taizé si môžete vypočuť počas Festivalu sakrálneho umenia dňa 26. novembra o 20.00 v Kostole Božieho milosrdenstva na Sídlisku KVP.
Text a foto: Eva Eperješiová