Začínala tým, že na Instagrame rozpredávala oblečenie z vlastného šatníka. Móda bola vždy jej vášňou, o konštruovaní strihov však ako vyštudovaná právnička nevedela takmer nič. O niekoľko rokov neskôr Košičanka Mária Kováč Špilárová posiela vlastné modely zákazníčkam do Česka, Poľska, Holandska či Nórska.
Značku Miss Kolorova rozbehla v roku 2023 s približne 800 eurami. Dodnes nemá skladové zásoby – každý kus vzniká až pre konkrétnu zákazníčku v slovenských krajčírskych dielňach. Napriek rastúcemu počtu objednávok ju však značka zatiaľ naplno neživí a príjem si dopĺňa ako inštruktorka pilatesu. V rozhovore hovorí o tom, koľko jej v skutočnosti zostane zo 100-eurových šiat, prečo fotí kampane v zahraničí, kam chce značku posunúť a prečo vidí veľkú príležitosť práve v Poľsku.
Pracovala si s módou a oblečením už predtým, než si mala vlastnú značku?
Začínala som s predajným profilom na Instagrame zameraným na second-hand. Vznikol tak, že som ako bývalá nákupná maniačka potrebovala rozpredať množstvo vlastného oblečenia, ktoré som už nemala kam dávať. Keď sa mi podarilo všetko rozpredať, zistila som, že ma to začalo baviť. Skúsila som zháňať kvalitné kúsky v sekáčoch, prevažne v zahraničí počas ciest s manželom.
Forma prezentácie zožala úspech, keďže dovtedy u nás niečo obdobné veľmi neexistovalo – najmä nie tak, že ženy fotili kúsky priamo na sebe, zladené do hotových kapsúl či outfitov. Záležalo mi na tom, aby to boli veci z dobrých materiálov či od zahraničných značiek, ktoré budú dievčatá nosiť dlhé roky a budú im prístupné za slušný peniaz.
Ako potom vznikla myšlienka vytvoriť projekt Miss Kolorova?
Keď podobné „thrifted“ profily (predaj oblečenia z bazárov, sekáčov alebo vlastného šatníka) začali pribúdať ako huby po daždi, rozhodla som sa spraviť krok do neznáma a vytvorila som vlastný brand, kde môže moja vášeň k móde rozkvitať v úplne inom rozmere. Som totiž žena, ktorá sa prirodzene potrebuje odlíšiť a nezapadnúť v dave, čo je v móde podľa mňa ľahko dosiahnuteľné. Moja tvorba je do veľkej miery intuitívna.
Aké boli najväčšie prekážky pri rozbiehaní značky – musela si sa mnohé veci okolo textilnej výroby učiť úplne od nuly?
Začiatky neboli nijako dramatické, nemala som veľké očakávania. Moju prvú kolekciu tvorilo len päť kúskov – tri košele a dve tašky. Jednoducho som chcela niečo vytvoriť a vyskúšať to.
Manžel je grafický dizajnér, takže mi pomohol s webovou stránkou. Čo sa týka samotných modelov, mala som od začiatku šťastie na šikovné krajčírky. Keďže som vyštudovaná právnička a o konštruovaní strihov som toho veľa nevedela, v prvotnom procese mi výrazne pomáhali.
Ako dlho je značka Miss Kolorova na trhu a v akej fáze sa dnes nachádza?
Prvá kolekcia vyšla v septembri 2023, takže čoskoro budeme oslavovať tretí rok na trhu. Ale pri mojom opatrnom a postupnom spôsobe podnikania tento projekt stále považujem za bábätko. Moje myšlienky však smerujú k rozvoju značky. S tým, samozrejme, prichádza viac rizika, potreba zamestnať ľudí a nájsť krajčírske dielne, ktoré zvládnu väčšie objemy. Viem, že raz to bude nutnosť.
Mnohí tvorcovia začínajú s módou ako s koníčkom popri zamestnaní. Je Miss Kolorova dnes projekt, ktorý ťa už dokáže plnohodnotne uživiť?
Na začiatku to bol skôr koníček, niečo, čo ma napĺňalo zvedavosťou a vášňou. Nehovorím, že dnes to tak nie je, ale pri tej extrémnej námahe, ktorú do toho človek roky dáva, chce vidieť aj finančné výsledky. Momentálne sa nenachádzam vo fáze, aby som mohla povedať, že je to môj hlavný zdroj príjmu.
Som skôr v prechodnej fáze, keď sa brand finančne osamostatnil od ostatných činností, ktorými som ho na začiatku dotovala. Zamestnávam dielne, ktoré z ceny produktu dostanú férovú časť, pretože si ich prácu vážim. Hlavným problémom, prečo malé značky na Slovensku neprodukujú veľké zisky, je kúpyschopnosť a povedomie o udržateľnej móde. Ľudia si radšej kúpia o polovicu lacnejšie tričko vo fast fashion reťazci. Takže vo výsledku si musím financie stále dopĺňať z iných zdrojov – konkrétne z pilatesu, keďže som inštruktorka. Moja zákaznícka základňa sa ale pomaly rozrastá.
Aká je ekonomická realita výroby na Slovensku? Ako sa ti darí vyvažovať náklady na kvalitné látky, prácu krajčírok a výslednú predajnú cenu?
Je to veľmi ťažké vybalansovať. Niekto by si povedal, že pri cene 100 eur za šaty mi zostane v peňaženke podstatná časť, ale opak je pravdou. Niekedy to býva len pár desiatok eur. Tretinu zhltne šitie, ďalšiu materiál, nasledujú kampane – prevažne fotím v zahraničí so zahraničnými fotografmi, pretože estetika a inakosť sú u mňa na prvom mieste. Až tam niekde na konci možno vidím svoj zisk z predaja. Po zaplatení výroby novej kolekcie mi ostane pár tisíc eur. Našťastie vidím stúpajúci trend v mojich zárobkoch.
Koľko si musela do vlastnej značky na začiatku investovať a kedy sa ti tieto peniaze začali vracať?
Prvé náklady na kolekciu v roku 2023 boli len nejakých 800 eur – nákup materiálu, ušitie prototypov, rozbehnutie webu a fotenie v Krakove. Financovala som to zo sekáčového predaja, ktorý bol vtedy môj jediný zdroj príjmu. Z každého zisku som následne investovala do novej kolekcie a nabaľovalo sa to ako snehová guľa.
Pár kolekcií som bola na nule, zlom prišiel minulý rok v lete, keď sa mi podarilo mať prvý zisk. Čo sa týka skladových zásob, tie dodnes nemám. Fungujem na báze predobjednávok a šije sa pre konkrétnu zákazníčku. Súvisí to s myšlienkou neprodukovať zbytočný textilný odpad. Do väčších skladov je potrebná veľká investícia, na ktorú ešte nie som z pohľadu trhu pripravená.
Ako prebieha príprava na fotenie kolekcií – od výberu modeliek a stylingu až po hľadanie vhodných lokalít?
Je to neustály kolobeh, kde sa nová kolekcia tvorí približne mesiac a pol. Vždy sa to stíha len tak-tak, ešte večer pred odletom doslova došívame. Všetko si predtým do detailov stylujem do kompletných outfitov. Modelky vyberám zásadne ja. Nikdy u mňa nenájdete prvoplánovo peknú ženu, vždy musí mať v sebe nejaké magično. Okrem zahraničia ako Španielsko, Poľsko, Nemecko či Portugalsko som už dvakrát fotila aj v rodných Košiciach.
Mala som silné nutkanie odprezentovať ich svetu, lebo sú krásne a majú čo ponúknuť. Jarné fotenie malo názov The Art in The City, kde som vybrala miesta predstavujúce umenie od modernej architektúry až po sochárstvo v Múzeu Vila ateliér Mathé. Práve pri Mathého sochách vznikli unikátne zábery. Od momentu, keď sme vstúpili dnu a mne vyhŕkli slzy, to bola ohromujúca emócia. Toto je môj brand – nie sú to len kúsky oblečenia, je to zhmotnenie umenia tak, ako ho vnímam ja.
Ako a kde vznikajú tvoje kolekcie?
Prvú kolekciu som vytvorila s jednou veľmi šikovnou krajčírkou, no postupne sme zistili, že si po ľudskej stránke nerozumieme a museli sme sa rozlúčiť. V zúfalstve, že musím doručiť prvé objednávky, som hľadala pomoc. Náhodou som sa v jednej predajni s vlnami opýtala na kontakt a dostala som sa k mojej Martinke, s ktorou spolupracujem dodnes. Bol to zázrak.
Jednu líniu mám šitú na východe. Stále väčší dopyt ma však nútil hľadať ďalej, a tak som sa dostala k dvom dielňam na západe Slovenska. Čím viac dielní, tým viac logistiky, ale dá sa to zvládnuť. Stále však ide o dielne, kde pracujú ľudia, ktorých poznám po mene, čo je pre mňa veľmi dôležité.
Tvoje zákazníčky a sledovateľky si hovoria „Kolorky“. Akú úlohu pri budovaní značky zohrávajú sociálne siete a osobný kontakt so zákazníčkami?
Myslím si, že tento môj prístup je na Slovensku celkom unikátny. Ja do svojej značky dávam seba. Každá moja zákazníčka vie, s kým komunikuje, pozná moje meno, môže mi kedykoľvek napísať či poradiť sa pri výbere rozmerov. Pozná moju tvár a častokrát zazdieľam aj svoje súkromie. Je pre mňa veľmi dôležité, aby cítili, že sa na mňa môžu kedykoľvek spoľahnúť a že som ich virtuálna kamarátka – sestra Kolorka. Dievčatá, ktoré tvoria môj „core“, to oceňujú a prirodzene sa vracajú.
Je v Košiciach a na východnom Slovensku dostatočná kúpna sila pre lokálnu módu, alebo väčšina tvojich objednávok prichádza zo západného Slovenska a zahraničia?
Úprimne povedané, väčšina objednávok chodí skôr zo západu. Nemôžem povedať, že by si východoslovenské žienky nedopriali lokálnu módu, no väčšinou ide o ženy, ktoré ma osobne poznajú z rôznych etáp života alebo z pilatesu a na ne sa nabaľujú ich známe. Pri posledných kolekciách vnímam, že pribúdajú objednávky z Českej republiky, kde je udržateľnejšia móda na uvedomelejšej úrovni. Ale mala som už objednávky aj z Nórska, Holandska či Poľska.
Chceš si udržať menšie série, alebo máš ambíciu značku výraznejšie rozšíriť aj do zahraničia?
Keď sa budem cítiť pripravená, určite mám ambíciu expandovať. Kolekcie síce nechcem nejako šialene rozširovať, už teraz mám v jednej aj 50 kúskov, čo je na malú lokálnu značku celkom dosť. Ale priala by som si, aby som bola viditeľnejšia v zahraničí. Mojím cieľom je dostať sa do Poľska. Je tam obrovská kúpyschopnosť, no na druhej strane veľký drobnohľad, Poľky si potrpia na kvalitu. Rada by som možno začala nejakými pop-up predajňami (maloobchodná predajňa, ktorá sa otvára len na obmedzený čas – od niekoľkých dní po niekoľko týždňov), no budúcnosť ukáže.
Uvažuješ popri online predaji aj o vlastnom showroome či predajni?
Toto je téma, ktorú v hlave gúľam už posledný rok. Osobný kontakt je veľmi dôležitý a určite by som ho chcela z online priestoru preniesť aj do fyzického showroomu. To si však vyžaduje väčšiu produkciu, logistiku a nájsť vhodný priestor je ťažký oriešok. Minulý rok sa mi to takmer podarilo vo vyhlásenom open call na obsadenie Löfflerovej vily umelcami. Mala som zdieľať jeden krásny priestor s úžasnou košickou maliarkou Rachel. Žiaľ, stále to stojí na rozhodnutí mestskej časti Staré Mesto, takže hľadanie pokračuje. Želám si, aby umenie dostávalo v Košiciach väčší priestor a podporu.
Kde by mala byť Miss Kolorova o tri až päť rokov – či už z pohľadu portfólia produktov, alebo pozície na slovenskom trhu?
Počas tých troch rokov sa mi podarilo vyprodukovať množstvo skvelých produktov, ktoré sú hodné povšimnutia. Želám si, aby ma neopúšťala kreativita a aby o pár rokov bolo moje meno zvučnejšie. No to najdôležitejšie je, aby som čoraz viac žien tešila svojou predstavou o móde. Verím, že sa mi v budúcnosti podarí mať viac ako jeden showroom.
Čo sa ti podarilo dosiahnuť, o čom si si na začiatku nemyslela, že by sa mohlo stať realitou?
Napríklad situácia, že vojdem do reštaurácie v Modre a uvidím tam ženu oblečenú v bunde z mojej kolekcie, ktorej sa môžem s úsmevom a slzami v očiach poďakovať. Alebo že ma cestou z Bratislavy v lietadle spozná moja zákazníčka. Z tej profesionálnejšej sféry ma veľmi teší, že som svoju kolekciu fotila na vysnívanej Malorke s nádhernou modelkou, ktorá predtým žiarila v kampani pre L’Occitane a fotila pre Vogue. Sú to pocity na nezaplatenie.
So svojou tvorbou si sa dostala aj na výstavu moderného umenia v Prahe. Ako k tomu došlo?
Tento rok som bola so svojimi kolekciami súčasťou výstavy moderného umenia v Prahe. Bola som milo prekvapená, keď ma oslovila kurátorka výstavy Ticho obyčejných věcí Pedra Líndeza s tým, že moje outfity by sa do celého konceptu hodili.
Na aký zábavný moment z fotenia nezabudneš?
Na jarné fotenie som nutne potrebovala starý retro kovový košík zo starých potravín, ktorý som zháňala celý týždeň. Síce bol zelený, ale majiteľka súhlasila s prefarbením na ružovo. Fotili sme v Martine a ja som košík, samozrejme, zabudla doma v Košiciach. Spomenula som si na to takmer za Prešovom. Našťastie, moji fotografi ho stihli zobrať. Najvtipnejšie na tom však bolo, že keď som v Martine vošla do bytu modelky, hneď mi udrel do očí presne taký ružový retro košík, aký som potrebovala. Pod lampou naozaj niekedy býva najväčšia tma!
text: redakcia
foto: Archív Márie Kováč Špilárovej
