Múzeum Na čiare pri ukrajinskej hranici približuje dejiny cestovania, vývoj cestovných dokladov, ale tiež fenomén pašeráctva. Unikátna expozícia v Lekárovciach ukazuje všetko od historických vandráckych knižiek a starých pasov až po moderné pašerácke drony.
Pašerácky dron
Iba na jar v tomto roku tu cez rieku Uh preplával ukrajinský vojak. Jeho čln aj uniforma sú dnes súčasťou múzea. Ako hovorí zakladateľ Rudolf Felšöci, vystavujú iba originály: „Pašovanie a prevádzanie súvisí nielen s geografickými podmienkami, ale aj s tým, že na severe máme veľmi neprístupný terén. Tam fungujú iné spôsoby pašovania, zatiaľ čo u nás máme úplnú rovinu. Samotná hranica a opatrenia na jej ochranu sa neustále vyvíjajú a tomu sa prispôsobujú aj spôsoby pašovania.“ Jednou z najvyužívanejších foriem je v súčasnosti vzdušná cesta, aj preto visí z plafónu múzea pašerácky dron.
„Prevážal 27 kartónov cigariet. Letí čo najvyššie, aby ho nebolo možné ľahko zachytiť. Na našej strane spravidla nepristáva, iba zhodí náklad a odletí späť. A tak sa to opakuje. Za jednu noc si takto pašerák zarobí slušnejší mesačný itečkársky plat,“ informuje Felšöci.
Pervitín a žuvačky
Pašovanie však nie je súčasný fenomén, existuje, odkedy vznikli múry, prekážky či hranice... teda od nepamäti. „Každé historické obdobie a každá hranica mali svoje špecifiká. Po druhej svetovej vojne sa pašovalo prakticky všetko – od potravín, ako cukor či iné základné suroviny, až po diamanty. Netýkalo sa to len nášho územia, ale celej Európy. Z Nemecka sa po druhej svetovej vojne vo veľkom pašovali aj drogy, medzi nimi pervitín,“ vysvetľuje sprievodkyňa Vanda Felšöci Rusnáková.
V určitom období sa v sovietskej propagande šírilo tvrdenie, že vo vyspelých štátoch Európy nie je dosť jedla. Preto západní predstavitelia vlády vraj rozdávali ľuďom žuvačky, aby potlačili ich hlad. Ak budú žuvať, nebudú vraj cítiť potrebu jesť. „Sovietska propaganda naopak zdôrazňovala, že Sovietsky zväz sa dokáže o svojich občanov postarať a že sovietski ľudia nepotrebujú žuvačky, aby neboli hladní. Žuvačky sa preto stali nežiaducim symbolom Západu a ich dovoz bol obmedzovaný či zakazovaný,“ pripomína Felšöci Rusnáková.
Vandrácke knihy
Najstaršie cestovné doklady tu majú ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Remeselníci používali takzvané wanderbuchy, teda vandrácke knižočky, v ktorých mali spísaný svoj profesijný život. Nachádzal sa v nich podrobný opis ich osoby, názov povolania, ktoré vykonávali, a zápisy majstrov, u ktorých sa učili. Keď chceli odísť niekam za prácou, predložili túto knižočku. Takto preukazovali svoju odbornosť a skúsenosti. Ak ju stratili, prišli o živobytie, preto si tieto doklady veľmi strážili.
Existoval tiež cisársky výnos, podľa ktorého mohli na jeden pas cestovať všetci, ktorí žili v jednej domácnosti. Od roku 1915 sa do cestovných pasov začali pridávať fotografie. V prvej Československej republike sa často vydávali ako spoločné doklady pre manžela a manželku, pričom deti sa do nich zapisovali ručne. Neskôr sa začali produkovať aj cestovné pasy Slovenského štátu. Mnohé z nich slúžili ľuďom, ktorí odchádzali na nútené zamestnania do Nemecka, kde bol nedostatok pracovnej sily. Počas krátkeho trvania ľudáckeho režimu bolo takýchto cestovných pasov vydaných približne pol milióna.
Cestovanie v minulosti si však romantizujeme.
„Treba si uvedomiť, že v tom čase bola chudoba. Obyčajní ľudia mali málo peňazí a cestovanie za dovolenkou nebolo také bežné ako dnes. Ľudia odchádzali predovšetkým účelovo – buď sa chceli vysťahovať, alebo šli za prácou,“ zdôrazňuje Felšöci Rusnáková.
Pašeráctvo nezmizne
V múzeu majú aj skutočné podpísané colné vyhlásenie od Karla Gotta. „Cestoval na dvojdňovú návštevu Rakúska, mal so sebou 300 korún, bol skromný a slušný a nemal potrebu nič pašovať. Aspoň tak sa tu píše,“ ukazuje doklad Felšöci Rusnáková.
Aj Lekárovce majú pohnutú históriu. Pôvodne šlo totiž o obec, ktorá patrila Socialistickému zväzu, no v roku 1945 ju pričlenili do Československa vďaka diplomatickému úsiliu, ale legenda hovorí... „... že keď rozhraničovacia komisia zatĺkala hraničné kolíky, miestne ženy sledovali, ako sa obec oddeľuje od Československa. Podľa rozprávania sa rozhodli mužov z komisie opiť. Keď muži zaspali, ženy vytiahli hraničné kolíky a premiestnili ich tak, aby sa Lekárovce dostali na československú stranu hranice,“ rozpráva Felšöci Rusnáková
Starý pašerácky vtip spomína, že niekto má plyn, niekto ropu, ďalší zlato a my máme hranice. Krátke vysvetlenie znie, že za všetkým sú peniaze a najmä profit istej skupiny ľudí. „Pašovanie bude pokračovať dovtedy, kým budú existovať ekonomické rozdiely. Úplne zastaviť sa nedá. Taká hranica, na ktorej by pašovanie neexistovalo, vo svete nie je, ani keby ste postavili päťdesiatmetrový betónový múr,“ uzatvára Felšöci Rusnáková.
Múzeum je otvorené denne.
text: Lukáš Mano
foto: autor
