Počas víkendu budeme spomínať na svojich zosnulých – na cintorínoch sa rozhoria sviečky a vymenia sa vence. Pohrebiská v minulých storočiach však boli oveľa jednoduchšie. Existovali tiež spoločné masové hroby a ľudia verili, že sa telo, duša alebo bytosť zo záhrobia môže vrátiť medzi živých (takéto bytosti sa nazývajú revenantmi - pozn. red.).
Štekot psov
Smrť na našich dedinách v novoveku zvestoval zvuk umieračika. Väčšinou už celá obec vedela, o koho ide. Cestu človeka na onen svet signalizovali rôzne predtuchy a znamenia. „Boli to audio-signály alebo snové záležitosti. Ľudia ich dešifrovali pri zvukoch zvierat, ako bolo zavýjanie mačiek alebo iné prejavy nervozity domácich miláčikov a dobytka. Potom to boli nepredvídateľné zvuky. Napríklad, keď vták narazil do skla okna. Objavovali sa aj ďalšie zvuky – prasklo zrkadlo, spadol obraz, otvorili sa dvere, ozývali sa kroky na povale a podobne. Fantázia bola veľká,“ hovorí archeológ Marián Čurný.
Asi najväčšiu predstavivosť mali majitelia psov. Ak ich miláčik zavýjal na určitú stranu, mal údajne naznačovať, že tým smerom niekto zomrie. Zároveň ľudia verili, že pes smrť vidí. Podobné interpretácie sa objavujú aj v iných kultúrach. U Peržanov pes sprevádzal mŕtvych v podsvetí. V minulosti sa zase ženy alebo dievčatá na Štedrý deň pýtali, odkiaľ príde ich milý. Ak pes štekal konkrétnym smerom, verili, že tam sa zjaví aj ich budúci manžel. Dôraz sa kládol aj na výklad snov, ktoré naznačovali, že sa blíži smrť.
Nečakané tragédie
Ak došlo k nešťastnému skonu novorodenca alebo matky s novorodencom, ich dôstojný odchod vnímala komunita osobitne, pretože nepokrstené deti nepatrili do kresťanského spoločenstva a nedostávali obrad od kňaza. „V archeológii sa často stretávame s tým, že nedonosené plody alebo placenta sa pochovávali osobitne, napríklad v nádobách. Nezriedka ich ani nepochovali na vymedzenom pohrebisku, ale radšej za dedinou, na poliach,“ pripomína Čurný.
Na týchto neoficiálnych miestach končili aj neznáme mŕtvoly, ktoré v obci nepoznali. „Obyčajne to bývalo na jar, po veľkých vodách, keď sa niekde našiel utopenec. Telo neznámeho utopeného človeka, ktorý nepatril do danej komunity, pochovali niekde na poli. Malo to priniesť lepšiu úrodu a šťastie,“ vysvetľuje Čurný. Gazdovia verili, že aj po náhlej a nečakanej smrti môže byť ešte mŕtvy užitočný. Problém nastal, ak sa zo záhrobia vrátil.
Domáce obrady
Príbuzní nebožtíka sa snažili hlavne o to, aby mala duša po smrti okamžitý pokoj. „Mŕtveho človeka zabezpečili základnými úkonmi. Zatlačili mu oči, položili ho na seno alebo slamu a uložili do určitej polohy v miestnosti, často medzi stropnými trámami. Následne otvorili okno, aby uľahčili odchod duše. Duša bola považovaná za nehmotnú a neviditeľnú. Ak sa okno neotvorilo, mohlo to znamenať, že sa smrť bude v obydlí dlhšie zdržiavať,“ vysvetľuje Čurný. Aby sa duša mŕtveho neuvidela, pozostalí zakrývali v dome zrkadlá. Nebožtíka potom vystreli v jeho dome na dosky a lúčiť sa s ním prichádzala celá rodina aj susedia.
„V čase od úmrtia až do pohrebu sa v obydlí nevarilo. Najbližšie okolie prinášalo pozostalým suchú stravu. Zvykom tiež bolo neprijímať návštevy, pretože sa verilo, že by to mohlo spôsobiť, že sa smrť v dome zdrží dlhšie alebo sa bude cítiť vítaná. Ak zomrel mladý človek, dievča obyčajne obliekli do bielych, akoby svadobných šiat, prípadne len do rubáša. Mládencom navliekali biele nohavice a bielu košeľu. Biela farba teda v minulosti symbolizovala aj smútok,“ pripomína etnografka a odborná pracovníčka Východoslovenského múzea v Košiciach Klaudia Buganová.
Aby sa zvýraznila trúchlivá atmosféra, príbuzní zosnulého si najímali ženy, ktoré sa mali o smútok a plač postarať. Hovorilo sa im plačky. „Pri pohreboch boli dôležité aj prejavy žiaľu. Z dnešného pohľadu sa na túto úlohu môžeme pozerať negatívne, v minulosti však išlo o bežný a očakávaný spôsob, ako viditeľne a výrazne prejaviť smútok nad odchodom zosnulého,“ dodáva Buganová. Podľa tradície našich predkov sa mŕtvola kládla do rakvy až v deň pohrebu. Hneď potom nasledoval obrad pochovávania.
Temné znamenia
Prostredie slovenského vidieka bolo v minulých storočiach doslova živnou pôdou pre rôzne povery a historky. Napriek tomu, že sa cirkev snažila vysvetľovať, čo sa s telom a dušou človeka deje po jeho skone, ľuďom to zjavne nestačilo a verili, že ich blízki môžu vstať z hrobu a vrátiť sa medzi živých. Preto bola posledná vôľa mŕtveho pre pozostalých veľmi dôležitá a väčšinou sa ju snažili naplniť do poslednej bodky. Ak by totiž zosnulému nevyhoveli, mohli sa diať čudné veci. „Ľudia očakávali, že sa mŕtvy vráti, aby ich na to upozornil. Išlo o predstavu príbuzného v jeho poslednej podobe tak, ako si ho pamätali. Najčastejšie sa zjavoval v ľudskej podobe, ale mohol sa objaviť aj ako zviera,“ približuje Čurný.
V niektorých prípadoch sa návrat mŕtveho spájal so škodením. Mohlo dôjsť k požiaru, dobytku sa prestalo dariť alebo sa neurodila úroda. „O tom, akú vážnosť ľudia týmto predstavám pripisovali, svedčia aj súdne konania. Napríklad pri predaji nehnuteľnosti mohlo dôjsť k sporu, ak predávajúci vedel o probléme s revenantom, ktorý sa vracal, aby dosiahol nápravu, ale kupujúceho o tom neinformoval. Takáto ťažoba potom spočívala na predávanej nehnuteľnosti,“ zdôrazňuje Čurný. Mŕtvy sa údajne vracal, ak nebol spokojný so svojím hrobom, ak mu do truhly nedali obľúbenú vychádzkovú palicu, alebo sa chcel jednoducho poďakovať za vystrojenie smútočného obradu.
Odsekli im hlavu
Úlohou pozostalých bolo zistiť, čo prinútilo zosnulého vrátiť sa. „Keď túto chybu napravili, duša mŕtveho alebo revenant sa mal vrátiť na druhú stranu,“ hovorí etnologička Zuzana Andrejová. Aby mŕtvy z hrobu nevstal, prijali sa radšej rôzne ďalšie opatrenia. „Z dnešného pohľadu sa niektoré spôsoby ochrany pred revenantmi môžu zdať drastické. Nám archeológom sa neďaleko Košíc podarilo preskúmať hrob mladej ženy, ktorá bola pochovaná v atypickej polohe. Ležala na bruchu a jej poloha pripomínala zviazanie,“ objasňuje Čurný.
Mladá žena podľa vedeckého výskumu zrejme zomrela pri pôrode a aby sa už nevrátila ku svojmu dieťaťu, ktoré pravdepodobne prežilo, radšej ju spútali. Iní nebožtíci dopadli ešte hrošie. „Známe sú aj prípady z 20. storočia, keď sa telám revenantov oddeľovala hlava alebo sa do oblasti srdca zatĺkal kôl. Cieľom bolo definitívne zabrániť ich návratu medzi živých a ďalšiemu škodeniu,“ približuje Čurný.
Špecifické opatrenia mala napríklad rómska komunita. „Do hrobov sa niekedy vkladali noviny alebo sa do nich sypal mak. Malo to spomaliť návrat revenanta medzi živých. Verilo sa, že sa vráti až vtedy, keď prečíta noviny alebo keď pozbiera všetky makové semienka,“ dopĺňa Andrejová.
Cintorín pri Dóme
Mramorový pomník, desiatky sviečok a nádherných vencov. Aj takto vyzerajú súčasné hroby, o ktoré sa pozostalí starajú najmä v týchto dňoch. Našim zosnulým predkom však stačila pomerne plytká jama a jednoduchý kríž. Často sa tiež stávalo, že pohrebiská zarástla vysoká tráva a dokonca sa po nich premával dobytok. Aj dnes môžeme na dedinách vidieť v okolí kostolov spustnuté kamenné pomníky. Práve pri chrámoch nachádzali naši predkovia miesto svojho posledného odpočinku. Aj Dóm svätej Alžbety v Košiciach mal svoj cintorín. V súčasnosti ide o park na pešej zóne.
„Chrám prechádzal stavebným vývojom, počas ktorého sa z menšej sakrálnej stavby postupne rozvinul na katedrálu. Vo všetkých fázach jeho vývoja sa pochovávalo vo vnútri stavby aj v jej okolí. Celé obdobie stredoveku až do záveru mladšieho novoveku bolo charakteristické cintorínmi pri kostoloch. Tie fungovali až do 70-tych rokov 18. storočia, keď boli cisárskym nariadením zrušené. Postupne sa od tejto praxe upustilo a začali vznikať centralizované cintoríny,“ pripomína Čurný.
Mladé tradície
Vznik Sviatku Všetkých svätých sa spája s pápežom Bonifácom a siaha do raného stredoveku. Pamiatka zosnulých sa spomína od 9. storočia v súvislosti s benediktínskym opátom Odilom, ktorý ju zaviedol najprv v kláštoroch. Neskôr sa rozšírila do kresťanského sveta. „Dnes je smrť väčším tabu, ako bola v minulosti. Keď sa umieralo doma, ľudia boli s odchodom na večnosť oboznámení a vedeli, že sa blíži. Tento kontakt sa za posledné desaťročia postupne vytratil. Hoci dnes máme viac informácií, kontakt so smrťou môže byť pre nás tragickejší, pretože v minulosti bola prirodzenejšou súčasťou života,“ myslí si Buganová.
Spomienky na mŕtvych však spočiatku nemali toľko pozlátka. Zdobenie hrobov a zapaľovanie sviečok na cintorínoch sú pomerne mladé zvyky. „V našom kultúrnom prostredí sa kvety a vence začali na hroby vo väčšej miere prinášať až v medzivojnovom období. Zároveň sa začalo viac dbať na úpravu cintorínov a hrobových miest. Keď sa na Dušičky zapaľovali sviečky v oknách domov, ľudia očakávali, že sa duše zosnulých vrátia na miesto, odkiaľ odišli,“ uzatvára Buganová.
text: Lukáš Mano
ilustračné foto: pexels.com
