V Dobšinej začínali s niekoľkými bývalými žiačkami, ktoré mali deti ešte ako maloleté. Dnes je domček miestom, kde sa stretávajú mamy s ratolesťami, učia sa nové zručnosti, riešia školu, prácu aj každodenné problémy. Ide o jedinečný priestor v Košickom regióne, ktorý má potenciál na uplatnenie aj v iných komunitách.

Prízemná stavba na Zimnej ulici v Dobšinej nepôsobí zvonku nijako výnimočne. Je zariadená podobne ako bežná domácnosť – práve to je však zámer. Rodiny, ktoré sem prichádzajú, tu majú zažiť prostredie, ktoré sa môže od ich každodenného života výrazne líšiť. 

„Presne tak sme to plánovali. Chceli sme vytvoriť fungujúcu domácnosť, bezpečné prostredie, ktoré, žiaľ, nie každý zažíva aj doma,“ vysvetľuje riaditeľka občianskeho združenia Detstvo deťom – Eleonóra Liptáková – ktorá sa do povedomia verejnosti dostala v roku 2012 ako jedna z autoriek otvoreného listu vtedajšiemu vedeniu Ministerstva školstva, v ktorom opísala otrasné podmienky, aké vládli v jej triede.

Miesto pre deti 

Jednou z najdôležitejších častí domčeka je herňa. Práve tu sa počas našej návštevy venujú asistentky deťom, zatiaľ čo ich mamy sa zapájajú do aktivít. Priestor neslúži iba na hranie, ale aj na rozvoj tých najmenších.   

„Mám takú aktivitu s vkladacími hračkami, učíme sa pri nej tvary, farby pomenovať a tiež zručnosti. Sledujem, či majú deti správny úchop, či sa vedia sústrediť, kde čo patrí,“ opisuje prácu s deťmi asistentka Júlia Kašparová. 

Súčasťou aktivít je aj rozvoj jemnej motoriky. Pri starších deťoch sa pozornosť sústredí na reč, slovnú zásobu či grafomotoriku. Popoludní domček navštevujú školáci, ktorí potrebujú podporu pri príprave na vyučovanie. Chodia dokonca aj počas letných prázdnin.

Srdce domčeka 

Ak má však domček jedno miesto, ktoré možno označiť za jeho stred, je ním kuchyňa. Práve tam sa odohráva veľká časť spoločných aktivít a stretnutí. 

„Tak, ako sa večer stretáva rodina pri stole, tak my sa pravidelne stretávame tu,“ ukazuje na kuchyňu Liptáková. 

Funguje ako miesto, kde sa riešia aj veľmi praktické záležitosti. Dvakrát do týždňa spolupracujú so sociálnou pracovníčkou. Mamy tam môžu získať odpovede na otázky ohľadom rozvodu, starostlivosti o deti, hľadania práce či vybavovania potrebných dokumentov. 

„Vedia, že sem môžu prísť a že tu vždy nájdu nejakú pomoc a podporu,“ vysvetľuje Liptáková. 

Aj v osade

Nie všetky rodiny sa však v domčeku cítia prirodzene. Aj preto pracovníčky chodia priamo do komunity. Životné podmienky sú v nej náročné. 

„Tá práca v teréne je zložitá, ale aj rodiny to majú veľmi komplikované, pretože žijú v generačnej chudobe,“ približuje Liptáková. 

Ako príklad spomína jednu z matiek, ktorá býva v plechovej búde s piatimi deťmi. Počas nedávnych horúčav sa v nej teplota vyšplhala na 50 stupňov Celzia. Domček, ktorý zriadili, preto nie je len miestom vzdelávania či voľnočasových aktivít. V prípade potreby môže predstavovať aj priestor núdzovej pomoci. 

Jeho súčasťou je tiež kúpeľňa s automatickou práčkou. Aj takáto zdanlivo obyčajná vec má pre rodiny veľký význam. 

„To bolo také prvé pre nich, že nemuseli prať v potoku, že si jednoducho naložili bielizeň do automatickej práčky, ktorá urobila všetko za nich a oni sa tu zatiaľ mohli venovať svojim deťom,“ opisuje Liptáková. 

Od dievčat k mamám 

Občianske združenie vzniklo z potreby pomôcť vlastným žiačkam. Niektoré z nich vymenili učebnice za starostlivosť o rodinu priskoro.

„Mali deti ako maloleté. Chceli sme im pomôcť a mali sme šťastie na ľudí, ktorí nám v roku 2013 pomohli založiť občianske združenie,“ spomína Liptáková. 

Prvé klientky boli práve dievčatá, ktoré poznali zo školy. Keď ich deti neskôr zasadli do lavíc, ukázalo sa, že pomoc treba poskytovať dlhodobo. Vznikol preto školský klub a postupne aj ďalšie aktivity. 

Pre dospievajúce dievčatá z komunity zase vytvorili klub babinec, ktorý sa venoval témam partnerstva, dospievania či plánovaného rodičovstva. 

Dôvera komunity

Za 13 rokov sa z pôvodnej iniciatívy stalo miesto s vlastným tímom a vzťahmi, ktoré sa budovali celé roky. 

„Nás tu vždy bolo veľa, domček je takmer denne plný. My sme tu jeden skvelý tím,“ usmieva sa Liptáková. 

Dôležitým základom ich práce je dôvera. Tá sa podľa nej budovala postupne a dnes funguje obojstranne. 

„Rómovia sa k nám správajú veľmi slušne, a my k nim takisto,“ opisuje vzťah s komunitou Liptáková. 

Škola potrebuje zmenu 

Práve skúsenosti zo školy však Liptákovú priviedli k presvedčeniu, že vzdelávací systém potrebuje k deťom z marginalizovaného prostredia pristupovať inak. V Dobšinej podľa nej školské prostredie zatiaľ nie je nastavené tak, aby dostatočne zohľadňovalo ich špecifické potreby. Za jednu z najväčších bariér považuje jazyk.

„A keď počúvam reči, že prečo ťa mama nenaučí po slovensky, tak preto, že mama ho učí materinský jazyk a rozpráva sa s dieťaťom v materinskom jazyku. Stále tiež vidím, že my sme veľmi zaťažení na výkon. To bol jeden z dôvodov, prečo som po rokoch odišla zo školstva, že som bola sklamaná z krokov nového kurikula,“ vyznáva sa Liptáková.    

Menej tlaku 

Zmena pritom nemusí byť komplikovaná. Dôležitý je predovšetkým spôsob, akým učitelia pristupujú k deťom. 

„Podľa mňa by úplne stačilo zmeniť nastavenie v našich učiteľských hlavách a netlačiť tak na výkon a známky,“ tvrdí Liptáková. 

Výsledky združenia naznačujú, že podpora funguje. Deti, s ktorými pracujú, neprepadávajú a sú v škole úspešné. 

Nedá sa skopírovať 

Podobné domčeky existujú aj inde. Samotný model však nie je možné jednoducho preniesť z jedného mesta do druhého. Dôležití sú totiž predovšetkým ľudia a vzťahy, ktoré si s komunitou vytvoria. 

„Domčeky sú kade-tade, ale či by boli ľudia, ktorí by dokázali túto prácu robiť, to je otázka... Dôležité je nebrať to ako prácu, ani ako poslanie. V našom prípade ide jednoducho o vzťah. A neviem, či sa takýto vzťah dá nejakým spôsobom klonovať,“ uzatvára Liptáková.

text a foto: Lukáš Mano