Košický výtvarník a sochár Michal Machciník nachádza inšpiráciu tam, kam sa iní nepozerajú – v periférii a na hranici medzi mestom a prírodou. Z vyhodeného windsurfu či stromu zrasteného s káblami dokáže vytvoriť umenie, no rovnako poctivým remeslom modeluje aj busty historických osobností.
Žiak profesora Juraja Bartusza v rozhovore prezrádza, kde v Košiciach nájdeme novodobého Rembrandta. Osvetľuje aj to, prečo na Islande nie je les a drevo tam nehorí. V neposlednom rade hovorí o tom, prečo by sme mali dať šancu aj umeniu, ktorému na prvý pohľad nerozumieme.
Kedy vo vašom detstve začalo byť jasné, že budete výtvarníkom?
Mal som som asi sedem rokov a pozeral som seriál Emil z Lönnebergy. Keď Emil neposlúchal, otec ho zatváral do kôlničky, kde si vyrezával drevených panáčikov a mal ich už plnú poličku. Vtedy som si povedal, že toto budem asi robiť. K manuálnej zručnosti som sa dostal neskôr u babky, kde sme cez prázdniny robili všetky bežné dedinské činnosti.
Po základnej škole ste teda mali vo výbere strednej školy jasno?
Áno. Išiel som na Strednú umeleckú školu (ŠUP-ku) do Košíc. Mal som šťastie, že som bol fyzicky posledný študent na kamenosochárskom oddelení, ktoré po mnohých rokoch fungovania s naším ročníkom zaniklo. Naučil som sa tam pracovať s kameňom, hlinou, sadrou a získal som základy modelovania a kresby.
Patrili ste na strednej škole k najlepším?
Na ŠUP-ku som prišiel ako jeden z najslabších, pretože som na rozdiel od spolužiakov predtým nechodil na základnú umeleckú školu. Jeden spolužiak mi mi po rokoch pred nedávnom povedal, že som na strednú školu prišiel ako úplne najslabší. Nakoniec som však mal jednu z najlepších maturitných prác. Ukázalo sa, že ten náskok sa dá dobehnúť, ak na sebe človek pracuje.
Prečo ste sa rozhodli pokračovať v štúdiu sochárstva na vysokej škole práve v Košiciach?
Hlásil som sa na VŠVU do Bratislavy aj do Košíc a prijali ma na obe. Na príjmačkách som však stretol profesora Juraja Bartusza, ktorý v Košiciach viedol sochársky ateliér. Presvedčil ma, aby som zostal, a s odstupom času to vnímam ako obrovský úspech a zásadný krok.
Aký bol prístup profesora Bartusza k výučbe a samotnému sochárstvu?
Bol to veľmi otvorený a inovatívny typ pedagogiky. Profesor Bartusz študoval v Prahe a bol žiakom Jozefa Wagnera, ktorý študoval u Jana Štursu. Ten bol žiakom významných svetových sochárov (ako Rodin či Bourdelle) a tento klasický základ spojil s novými prístupmi. V roku 1991 kúpil do sochárskeho ateliéru videokameru. Neslúžila však na dokumentáciu, ale na experiment – robili sme video art, akcie a performance. Tieto inovatívne techniky pomohli ľuďom rýchlejšie sa výtvarne nájsť. Okolo roku 1998 vznikla Fakulta umení v Košiciach, kde tieto postupy pomohli objaviť celú generáciu dnešných úspešných výtvarníkov.
Museli ste popri týchto experimentoch ovládať aj klasické sochárske remeslo?
Samozrejme, museli sme vedieť kresliť a modelovať v životnej veľkosti z hliny. Hlina však praskne a rozpadne sa, takže je nevyhnutné ovládať aj technológie odlievania – najskôr do sadry a následne do materiálov ako epoxid, umelý kameň, alebo pri dostatku financií aj do bronzu. Reálne sme tesali aj do kameňa a absolvoval som tiež základy architektúry či počítačových grafických programov. Dôležité je však na to nadviazať invenčnosťou a reflektovať súčasnú dobu.
Ešte počas štúdia ste na škole zrealizovali netradičnú akciu so živými koňmi. O čo išlo?
V 70. rokoch grécky výtvarník Jannis Kounellis priniesol do galérie živé kone a konfrontoval tým klasický priestor pre sochy. Ja som tento prístup recyklovali, keď sa v škole prerábali priestory a v jednej miestnosti zostala na podlahe odkrytá iba hlina a vyzeralo to, akoby to tam niekto preoral. Z veterinárnej univerzity sme si požičali žrebca a kobylu a na čas sme ich v tom priestore nechali. Fascinuje ma nachádzať takéto polohotové situácie a okamžite na ne reagovať namiesto toho, aby sa umelo a draho vytvárali nové kulisy.
Učili ste sa okrem sochárskych techník aj iné odbory?
Chodil som aj na základy architektúry, čo mi dodnes pomáha pri osádzaní sôch do priestoru a pri spolupráci s architektmi. Využívali sme aj počítače a programy ako Photoshop, hoci dnes už podobné vizualizácie zvládne umelá inteligencia za sekundu.
Prečo je proces modelovania pre sochára taký kľúčový?
Vytvoriť dobrý portrét podľa skutočnosti trvá mesiace. Človek sa skrze modelovanie alebo kresbu učí ovládať vlastnú ruku a presne vyjadriť v priestore to, čo chce. Je to ako s hudobníkom, najprv sa musí veľmi dobre naučiť noty. Pre výtvarníka je týmto notovým záznamom modelovanie. Následne je však rovnako dôležitá znalosť dejín umenia a invenčnosť, aby autor dokázal reagovať na dobu, v ktorej aktuálne žije.
Vytvorili ste aj portrét samotného profesora Bartusza. Aká to bola skúsenosť?
Na požiadanie profesora som vymodeloval jeho portrét, ktorý bol následne odliaty do bronzu. Bola to obrovská výzva, keďže on sám celý život robil portréty iným. Dokonca som proces nášho rozhovoru a samotného modelovania z hliny nahral na video, aby diváci pochopili, že ide o poctivé remeslo, ktoré nejakú dobu trvá.
Výstavy, portrétna tvorba, úspechy
Kedy a kde sa konala vaša úplne prvá výstava?
Bolo to v roku 2013, ešte počas štúdia, v košickom galerijnom priestore Piecka (dnešná Šopa). Prvá väčšia samostatná výstava bola v roku 2016 vo Východoslovenskej galérií. Oslovil ma kurátor Miroslav Kleban, ktorému som za to vďačný. Od vtedy sme už mnohokrát takto profesne spolupracovali.
Dnes si vážim to, že sa mi nedávno podarilo vystavovať vedľa velikánov, akými boli Anton Jasusch, Ľudovít Fulla či Mária Bartuszová. Keby mi to niekto povedal v prvom ročníku na strednej škole, neuveril by som mu.
Máte za sebou aj účasť na medzinárodnej divadelnej výstave Pražské Quadriennale. S čím ste tam Slovensko reprezentovali?
S architektom Tomášom Borošom a divadlom Na Peróne sme vyhrali národnú súťaž na výtvarné riešenie slovenského pavilónu. Otvorili sme aj otázku toho, koľko priestoru človek potrebuje na bývanie.
Vnútri boli performeri, ktorí vlastnými telami tento priestor postupne rozširovali, podobne ako ďateľ v dutine stromu. S divákmi niekedy komunikovali a podali im kúsok polystyrénu.
Okrem voľnej tvorby sa venujete aj portrétom. Zúčastnili ste sa viacerých súťaží v Českej republike, koho ste modelovali?
Išlo o historické osobnosti z československých dejín. Modeloval som napríklad vynálezcu kontaktných šošoviek profesora Wichterleho, vedca Antonína Holého, zakladateľov tovární ČKD Kolbena a Daněka, či Karla Schwarzenberga. Je to klasické remeslo tvorené podľa fotografií. Víťazný portrét Karla III. Schwarzenberga je osadený priamo vo foyer Národného divadla v Prahe.
Často vystavujete v zahraničí. Cítite rozdiel v prístupe k súčasnému umeniu u nás a v Česku?
Za posledné roky mám najväčší podiel výstav paradoxne v Čechách na Morave. České prostredie je veľmi otvorené, kultúrne a naklonené experimentom. Potreba kultúrnosti je tam na úplne inej, vyššej úrovni – aj v menších periférnych obciach nájdete výborné galérie či sympóziá. U nás sme v tomto o niečo tradičnejší.
Ako hodnotili tieto vaše portréty odborné komisie?
Hodnotili to úžasní ľudia. Pri súťaži na portrét Karla III. Schwarzenberga bolo v sále približne 70 búst. Do užšieho finále vyberala komisia, v ktorej bol aj bývalý rektor Akadémie výtvarných umění v Prahe Jiří T. Kotalík. Ukázal na moju bustu s tým, že to bude určite dielo významnej českej portrétnej sochárky Vlasty Prachatickej. Keď bustu otočili, aby prečítal meno autora, prekvapene čítal: "Tak tu nie je Vlasta, tu je nejaký Michal Machciník." Súťaž som síce nevyhral, ale toto prirovnanie patrí k mojim najväčším úspechom.
Ako sa tvorí portrét osobnosti, ktorá už nežije a nemôže byť modelom?
Vychádzam z fotografií z rôzneho veku a vyžaduje si to aj historický výskum, najmä u osobností z prelomu 19. a 20. storočia, kde sa zachovali napríklad len olejomaľby. Je to poctivé remeslo, pri ktorom sa ukáže, či sa podoba podarí, alebo nie.
Stane sa niekedy, že portrét vôbec nevyjde podľa predstáv?
Tých nepodarkov je na začiatku strašne veľa. Ak však na diele vidím chybu, motivuje ma to vrátiť sa k nemu a pretvoriť ho. Napríklad portrét režisérky Věry Chytilovej mi najprv vôbec nevyšiel. Neskôr mi to vŕtalo v hlave a po čase som ho dokončil. Tento rok sme ho spoločne s Petrom Kočišom v Divadle Na Peróne, myslím s úspechom, odhalili počas Art Film Festu.
Príroda, recyklácia a land art
Veľkú inšpiráciu čerpáte z prírody, no konkrétne hovoríte o „periférnom teréne“. Čo presne to znamená?
Je to miesto na hranici medzi mestom, prírodou, skládkou a fabrikou. Ide o priestor „medzi miestami“, ktorý nikomu nepatrí, väčšina ľudí sa mu vyhýba, no poskytuje obrovskú dávku slobody. Pri nachodených kilometroch práve v týchto nevábnych terénoch zbieram prírodniny aj vyhodené predmety.
Ako tieto vyhodené artefakty z periférie zapájate do umenia?
Zaujíma ma, ako príroda dokáže ľudské objekty obaliť, nechať ich zhrdzavieť a dodať im novú patinu. Nachádzam napríklad spálené káble, ktoré zberači kovov nechajú namotané na stromoch. Strom s nimi po rokoch zrastie a ja tieto pne spájam s lebkami do cyklu „Hlavy z lesa“, ktoré sú momentálne vystavené aj v holandskej zbierke v Haagu.
Recyklujete takto aj väčšie predmety?
Áno. Na skládke nad Košicami pri vyhliadkovej veži som raz našiel vyhodený celý windsurf. Netuším, ako sa tam dostal. Zrekonštruoval som ho a nainštaloval do vytopeného interiéru, takže vyzeral, akoby vyskakoval priamo z tej 30-centimetrovej vody. Rád dávam týmto archeologicky vybraným veciam, na ktoré niekto zabudol, nový život formou upcyclingu.
Vaše dielo s učebnou tabuľkou prepája prírodniny s exaktnou vedou. Čo tým vyjadrujete?
Našiel som staré učebné tabuľky na Hutníckej fakulte a na tieto vedecké merania ocele som hravo inštaloval prírodniny – šišku, drevokaznú hubu a lišajník. Je to reliéf vytvorený ako pocta pre francúzskeho filozofa Bruna Latoura. Ten upozornil na vedeckú odchýlku: už len samotná prítomnosť človeka (vedca) a jeho nálada ovplyvňujú a menia meranú vzorku, a to aj v presne identicky opakujúcich sa podmienkach.
Vo vašom portfóliu sú aj veľké inštalácie v krajine (land art). S jedným projektom ste dokonca vyhrali súťaž na Islande.
Išlo o medzinárodnú súťaž zameranú na environmentálny presah, kde sme tvorili interdisciplinárne tímy. My sme zvíťazili s návrhom pre Island. Keďže ostrov pred storočiami vyklčovali Vikingovia, jediné drevo tam prichádza cez oceán z Ruska a Kanady. Zaujímavé je, že obyvatelia ho majú napríklad na dvore ešte z dôb starých rodičov, ktorí ho niekde našli. Vplyvom morskej soli je dokonale zakonzervované – ani nehorí, ani nehnije. Náš medzinárodný tím z týchto naplavených kmeňov vytvoril inštaláciu s rozmermi približne 7x17x17 metrov. Drevo bolo v priestore usporiadané do zvukovej krivky, niečo ako EKG miesta.
Aj Košičania poznajú vaše dielo – „Kométu“ v Zádielskej doline.
Zádielska dolina má krásny kaňon, ale priamo oproti nemu sa do svahu zarezáva obrovská cementáreň so dymiacimi komínmi. Kométou sme chceli spoločne s architektom Tomášom Borošom reagovať na pojem antropocén – dobu a geologickú vrstvu, ktorá je výrazne formovaná ľudskou činnosťou (asfaltom, betónom, plastami). Telo sedemmetrovej kométy tvorila veľká prerezaná miešačka na cement a chvost padajúcej hviezdy sme urobili z vyhodených vianočných stromčekov, ktoré sme opálili japonskou technikou. Dielo je inštalované vo výške piatich metrov.
Súčasná tvorba a pedagogika
V súčasnosti pôsobíte aj ako pedagóg na Základnej umeleckej škole. Je to oproti práci na vysokej škole veľký rozdiel?
Pôsobil som na Fakulte umení po doktoráte až do roku 2026 a prechod na ZUŠ-ku predstavuje úplne iné publikum, no práca výtvarného pedagóga je dnes širokospektrálna. Systém ZUŠ je špecifický československý fenomén a obrovsky hodnotná vec, ktorá na Západe vôbec nie je bežná. Pomáha deťom rozvíjať talenty v skorom veku, stretávať sa s rôznymi technikami a najmä im to otvára obzory a formuje ich vnímanie kultúry.
Myslíte si, že bežný divák potrebuje vzdelanie, aby pochopil súčasné umenie, ktoré nie je prvoplánovo pekné?
Edukácia koncom školy nekončí. Súčasné umenie vôbec nemusí byť divákovi vzdialené; často je to len chyba prekladu, keď k nemu chýbajú vodítka a niekto, kto by ho vysvetlil. Ľudia by si mali v sebe zachovať „komnatu“, do ktorej si odložia veci, ktorým na prvý pohľad nerozumejú, a nechajú si priestor na to, že ich možno pochopia a prijmú neskôr. Dokonalým príkladom je španielsky umelec Aryz, ktorý v Košiciach kedysi robil street art. Vtedy bol pre niekoho možno nepochopený, no dnes ten istý výtvarník bravúrnou technikou maľuje diela na úrovni starých majstrov ako Rembrandt, ibaže invenčným, súčasným spôsobom.
Ako dlho v ateliéri vznikajú vaše sochy od prvého nápadu po finálny výsledok?
Je to veľmi rôzne. Najkratšie to viem spraviť aj za deň, pri iných sochách o ne v ateliéri zakopávam aj dva roky. Mám napríklad rozrobenú klasickú figúru zo sadry, na ktorej pracujem už tri alebo štyri roky a stále ju potrebujem domyslieť v novej kompozícii.
Máte nejaké výtvarné tabu, do ktorého by ste nešli?
Tabu asi nie, mám svoj výtvarný priestor, v ktorom sa pohybujem. Okrem periférie ma inšpiruje aj spiritualita, mytológia či iné relígie. Na nedávnom rezbárskom sympóziu som napríklad z dubového dreva vytvoril trojmetrovú plastiku. Ide o priestorový reliéf, hlásku Kalachakra, prepletenú z viacerých písmen, ktorá odkazuje na východné náboženstvá. Mala by byť osadená do krajiny na Morave v obci Sulíkov, kde by mohla fungovať ako taká novodobá duchovná kaplnka pri ceste, pri ktorej sa človek môže zastaviť.
Na čom pracujete v ateliéri práve teraz?
Aktuálne podľa fotografií z monografie modelujem z hliny portrét zosnulej manželky profesora Bartusza, Márie Bartuszovej. Slúži mi k tomu monografia o jej tvorbe od Gabriely Garlatyovej, ktorá je plná perfektných záberov nielen z jej tvorby, ale aj bežného života.
text: Monika Ištvánová
foto: autorka, archív Michal Machciník
