Slovenský hokejový útočník Peter Repčík patrí k silnej generácii ročníka 2004. Vo svojich 22 rokoch má na konte striebro z Hlinka Gretzky Cupu, triumf v kanadskej juniorskej lige QJMHL v drese Drummondville Voltigeurs, ale aj zlato a bronz s materským HC Košice.
Po skončení sezóny sa rozhodol pre zmenu dresu a v novom ročníku bude pôsobiť v tíme Vlci Žilina.
V rozhovore približuje svoje leto, zákulisie rokovaní s Košicami, ambície v novom pôsobisku, reprezentačné vyhliadky či rozdiely v hokejovej mentalite medzi Kanadou a Slovenskom.
„Letná príprava v partii Košičanov je najlepšia časť roka“
Aktuálne prebieha medzisezónne obdobie. Ako vyzerá tvoja letná príprava, kde a s kým ju absolvuješ?
Moja letná príprava prebieha pod vedením kondičného trénera Daniela Kičuru. Trénujeme spoločne v skupine chlapcov, ktorí sme z Košíc, no hokej hrávame roztrúsení po celom svete. Pre mňa je to najlepšia časť sezóny. Stretneme sa skvelá partia, sme spolu celé leto a na tréningoch sa navzájom poháňame a hecujeme k lepším výkonom.
K letu patrí aj oddych a regenerácia. Stihol si už dovolenku a ako najradšej vypínaš hlavu pomedzi náročné tréningy v Košiciach?
Dovolenku som už absolvoval, bol som na ostrove Aruba. Letel som tam za najlepším kamarátom Benjamínom Škrekom, ktorý tam študuje medicínu a bol so mnou aj druhý kamarát Roman Faith. Bol to pre mňa skvelý relax. Krásne prostredie, biely piesok a modrá voda. Načerpal som presne tú energiu, ktorú som pred štartom letnej prípravy potreboval.
Keď som doma v Košiciach, voľný čas trávim najmä v saune, kam v poslednom období chodím veľmi často. S kamarátmi zájdeme aj na vodnú nádrž Bukovec na paddleboard. Toho voľna pomedzi tréningy nie je veľa, ale snažím sa zregenerovať v rámci možností.
„Liečbu zranenia mi pomohol vybaviť Gabriel Spilar“
Prejdime k minulej sezóne, v ktorej si pre dlhodobé zranenie odohral iba 19 zápasov. V akom zdravotnom stave sa momentálne nachádzaš a čo presne ti v návrate na ľad bránilo?
Momentálne sa cítim fajn. Po skončení sezóny som mal dlhšiu pauzu a snažil som sa zranenie doliečiť najlepšie, ako som vedel. Dúfam, že sa to podarilo. Čo sa týka samotného problému, išlo o zranenie spodnej časti tela. Po dvoch mesiacoch od prvého zranenia sa mi to obnovilo, preto sa tá absencia tak natiahla. Absolvoval som liečenie na dlhodobejšej báze a spravil som maximum. Chcem vyzdvihnúť prístup generálneho manažéra Gabriela Spilara. Pomohol mi a poradil, aby som s týmto problémom navštívil špecializovanú kliniku v Prahe, kde mi s liečbou výrazne pomohli.
Uplynulá sezóna priniesla tebe aj Košiciam bronzové medaily. Po vypadnutí v semifinále so Slovanom Bratislava si verejne kritizoval rozhodcov. Vyčítal si im roličný meter rozhodovania v play-off. Stojíš si za týmito slovami aj s odstupom času alebo to bola pozápasová frustrácia?
Stojím si za nimi. Nenazval by som to z mojej strany frustráciou, skôr objektívnym pohľadom na trend, akým sa rozhodovanie na Slovensku uberá. Z daného zápasu nakoniec nikto nevyvodil zodpovednosť za zákroky, ktoré boli predtým v play-off trestané trestom päť minút plus do konca zápasu, alebo sa minimálne išli preskúmať na videu. Neľutujem, že som bol kritický. Zdravá kritika je v športe v poriadku. Nikomu som nenadával. Rozhodcovia odviedli počas celého play-off dobrú prácu. Sú to tiež len ľudia. Keď mne niekto povie, že som hral zle, tiež sa neurazím. Vezmem si to k srdcu a snažím sa zlepšiť.
„Od Košíc som oficiálnu ponuku nedostal“
Pre fanúšikov HC Košice bol tvoj prestup do Žiliny šokom. Si odchovanec, domáci hráč, no odchádzaš k extraligovej konkurencii. Ako prebiehali rokovania a prečo padlo toto rozhodnutie?
Žilina o mňa prejavila veľký záujem už minulý rok. Moja prvá sezóna v Košiciach nebola ideálna, keďže káder bol extrémne nabitý a kvalitný. Vtedy som však chcel ostať doma a dokázať sebe aj ostatným, že mám na to, aby som hral v extralige prvé husle. Teraz som sa už rozhodol vyskúšať niečo nové.
Myslím si, že ma to posunie aj osobnostne keďže nebudem doma, vystúpim z komfortnej zóny a verím že tento diskomfort ma dokáže nabudiť k lepším výkonom. Žilina má vysoké ambície a ich jednanie so mnou bolo na špičkovej úrovni. Vyhovuje mi aj ich herný štýl, agresívny, útočný hokej s aktívnym napádaním.
Dostal si po sezóne ponuku na predĺženie zmluvy od HC Košice, alebo si bol so Žilinou dohodnutý skôr?
V Košiciach sa tieto záležitosti riešia o niečo neskôr ako v iných kluboch. Súviselo to s tým, že na novú sezónu nebol rozpočet daný tak exaktne ako v minulých rokoch. Oficiálnu ponuku na papieri som od Košíc nedostal. Boli tam nejaké slovné ponuky a rozhovory, no ja som sa medzitým rozhodol pre Žilinu. Uvidíme, čo táto zmena prinesie, no veľmi sa na to teším.
Žilina netají najvyššie ciele a špekuluje sa, že Vlci chcú útočiť na popredné priečky. Rozprával si sa už s trénerom o tvojej konkrétnej role v tíme?
Určite sme už absolvovali nejaké debaty. Konkrétnu rolu v tíme ešte jasne stanovenú nemám, no ja budem vďačný za každú príležitosť na ľade. Moje osobné očakávanie je, že chcem mať čo najväčšiu minutáž. Som vo veku a v kondícii, kedy som pripravený takúto porciu minút zvládnuť a tímu reálne pomôcť.
„V Kanade nikto nerieši ‘čo ak’“
Máš 22 rokov a tvoja zbierka úspechov je na slovenské pomery výbornou vizitkou. Striebro z Hlinka Gretzky Cupu, zlato v QJMHL, titul a bronz s Košicami. Prichádza do Žiliny akýsi „medailový talizman“?
Mal som v kariére šťastie na skvelé hráčske kolektívy. Či už to bolo v Kanade pri zisku juniorského titulu, v Košiciach alebo v reprezentácii na Hlinka Gretzky Cupe. Za každým jedným úspechom stála výborná partia v šatni. Som za to osudu vďačný. Či som talizman, to neviem, no urobím všetko pre to, aby som do Žiliny priniesol svoje maximum a pomohol tímu vybojovať tie najvyššie priečky v tabuľke.
Viacero tvojich rovesníkov z ročníka 2004 už stabilne hráva v seniorskej reprezentácii. Vnímaš angažmán v Žiline aj ako cestu do národného tímu?
Určite si myslím, že šanca dostať sa do reprezentácie v nasledujúcich rokoch tu je. Všetko bude závisieť výhradne odo mňa, ako budem na ľade makať a aké budem mať čísla. Konečné slovo však majú tréneri a realizačný tím.
Nevnímam to však nejako prudko alebo „šialene“. Prestup do Žiliny som neriešil čisto s vidinou reprezentácie. Verím, že ak si niekto pozvánku do národného tímu zaslúži, všimnú si ho v akomkoľvek klube. Dúfam, že mne sa to čoskoro podarí.
Tri sezóny si strávil v kanadských juniorských súťažiach. Pri hodnotení slovenského hokeja sa často skloňuje pojem mentalita. Aký je najväčší rozdiel v nastavení ľudí a hokeja v Kanade v porovnaní so Slovenskom?
V Kanade si všetci veľmi veria. Tam neexistuje mentálny blok v štýle: „Čo sa stane, ak...“ Oni nad žiadnym „čo ak“ nerozmýšľajú. Jednoducho idú na ľad, robia svoju prácu a stopercentne veria, že sú najlepší. Asi aj preto tými najlepšími sú. Na Slovensku je realita iná. Keď sem niekto príde s takýmto nastavením mysle, naše prostredie ho rýchlo pochová. Ľudia si hneď začnú myslieť, že je namyslený. Pritom je obrovský rozdiel medzi namyslenosťou a zdravým sebavedomím. To je najväčší rozdiel v mentalite ľudí.
Čo sa týka čisto hokejovej stránky v mládežníckych kategóriách, v Kanade sa na tréningoch omnoho viac maká a hrá sa tam enormné množstvo zápasov. Tréningy nemusia byť zbytočne dlhé, nestráca sa na nich čas. Trvajú 50 minút, ale idú v rýchlom tempe. Každý hráč ide na sto percent, pretože vie, že bojuje o svoje miesto v zostave. To je tá obrovská konkurencia, ktorú generuje vysoký počet obyvateľov a hráčska základňa.
Text: Marek Pázsiczký
Foto: osobný archív respondenta, HC Košice/Jazvä
